Starinká moja

Starká Retro Bijou

20. 8. 1985
„Starká, pôjdeš mi ukázať dom, kde si chodila do školy, keď si bola malá?“
„Starká a prečo ste sa presťahovali zo Žihľavy sem na Boľkovce?“
„A urobíš nám zajtra podlesníky? Je to ťažko urobiť? Naučíš ma to?
„Starká a koľko vajec znesie za deň sliepka?

Veľa takýchto otázok dostáva naša starká, teda mamka môjho otca od nás detí. Niet sa čo čudovať. Moja starká rodená Kamenská patrí k najstarším obyvateľom a pamäť má stále sviežu ako za mlada. Vlasy má dlhé, svetlé len miestami vidno sivý. Stále si ich dáva do vrkoča a ja jej ich rada zapletám.  Oči modré ako nezábudky. Jej „zdravý sedliacky rozum“ a najmä úžasná pamäť sú obdivuhodné. Ešte vždy ju zaujíma dianie vo svete, na Slovensku, ale najmä doma. Počúva rozhlas, volá ho Radiovo. Sleduje televíziu. Vystupovala v ochotníckom divadle, prispievala svojimi výšivkami do výstav Krása životu, učí ma spievať ľudové piesne.
Na starých fotkách spoznáva a menuje jednotlivých ľudí, ktorých si dobre pamätá. Som malé dieťa, najmladšia z troch dcér. Moje sestry lietajú s bratrancom a sesternicou, hrajú sa. Občas idem s nimi, na niektoré hry som ešte primalá. Prišmotlím sa k starkej. Myslím, že je zaujímané dozvedieť sa niečo o spôsobe života a zvykoch, aké boli kedysi na Žihľave, ako sa naši predkovia zabávali, na akých jedlách si pochutnávali a aké piesne spievali. Predpokladám, že podobné to bolo v dedinách v celom okolí. O tom všetkom mi starká často rozprávala a na niektorých jej historkách som sa bavila no i poplakala si. Najviac ma však fascinovali dávne príbehy ľudí, ktorí tu žili desaťročia pred nami. Príbehy úsmevné i strašné, milé i ťaživé, ktoré už v minulosti dokazovali, čoho všetkého je človek schopný. Človek, ľud. Nielen jeho vonkajšie prejavy umenia ma fascinujú, zaujíma ma jeho vnútro. Preto som sa rozhodla uložiť spomienky a zážitky do trvanlivejšej formy, ako je ľudská pamäť. Snáď si moje stále „živé spomienky“ na starkú a svojich predkov niekto i rád prečíta a možno i pochopí prečo tvorím šperky z dreva.