Náušnice detvianske oplecko

Vzhľadom k tomu, že sa v našej rodine zachovalo veľmi málo krojov detaily z výšiviek som hľadala iba lupou na zachovaných rodinných čierno bielych fotografiách. Kedže však fotky boli maličké, v tých časoch boli robené fotky veľkosti cca 5 x 3 cm bolo veľmi ťažké dohľadať slovenské ľudové motívy ktorými by som sa v mojej tvorbe mohla inšpirovať.  Túžila som po tom aby sa na moje korene nikdy nezabudlo, a aby aj po mne zostalo dedičstvo pre ďalšie generácie. Siahla som teda po knihách. Prvou veľmi hodnotu knihou bola Slovenská ľudová výšivka v ktorej som sa dozvedela viac o jednotlivých regiónoch a špecifikách výšiviek. Ich technikách i farebnosti. Objavila som v nej starobilý motív ktorý ma oslovil na prvý pohľad.
Ihneď ako mi padol do oka som si vedela predstaviť z neho hotové šperky. Nasledovalo skicovanie, návrhy, prekreslovanie v grafickom programe, výroba prototypov, prerábanie nakoľko boli naušnice priveľké, znova výroba prototypov, kameň úrazu ako pri každomo modely bol výber kamienkov, nasledovalo fotenie na Hriňovej – Priehaline.
Neskôr som okrem kníh získala do zbierky svoje prvé, druhé, tretie detvianske oplecko a dnes je moja zbierka obohatená o skutočné skvosty na ktoré som veľmi hrdá. A tak môžem tieto tradičné motívy nielen obdivovať z fotografií a kníh ale ukázať ich na obdiv svetu v krojovni ktorú stále aj s Vašou pomocou budujem. Pretože z každého predaného šperku putuje časť prostriedkov na tú krojovňu o ktorej stále snívam a ktorá tu na dolniakoch chýba. 
Podaktoré deti ani nevedia ako vyzerá kroj. Snívam o priestore v ktorom s nimi budem môcť o tých krojoch a zvykoch podebatiť a zasiať v nich semienko lásky k nášmu dedičstvu.
Fialové folk náušnice
Fialové folklórne šperky

Kde už drevo nespieva

Na svojich potulkách Podpoľaním si občas posedím v tichu opustených osád a samôt .Krásna drevená civilizácia dožíva už len ako triešočka zabodnutá v našom národnom povedomí. Už sám výber miesta prezrádza ľudský um a cit pre krajinu. Predovšetkým utešená poloha, tvárou k slnku, akosi sviatočne povznesená nad malichernosti dolín až je človeku milo na duši. Chalúpky stúlené do seba, kúsoček neba v studničke. A ticho … Len starým bukom občas zachrapčia preschnuté konáre. Drevená báseň chalúp. Niektoré strmo odolávajú času, iné sa čoraz pokornejšie skláňajú k zemi, do ktorej sa navracajú. Inde už len mŕtve lono kamennej podmurovky civie do ľahostajnej oblohy. Sem tam sa ešte niektorá povýši záplatou novej okenice, či chodníkom vykoseným v žihľave. Všetko ostatné, čoho sa nedotýka ľudská ruka, spustnuté pomaly tonie pod zelenou hladinou buriny, kriakov. Akoby sa hora po špičkách tichučko vracala tam, odkiaľ ju kedysi vytlačili robotné ruky. My prichádzame cudzí, z iného sveta. A predsa akosi domov. Zo zelenej tíšiny vystupujú obrazy prešlého času. Z kamenistej zeme človek, chlebík i pieseň. Nebadane vstupujem do seba a spociťujem, čoho mi dolu v meste prebýva a čoho sa mi nedostáva. Blízko je tých pár vecí života, rukou dočiahneš od kolísky k hrobu. Tu už drevo nespieva. Tieseň sa chytá srdca. Aj tak sa prihovárajú slovenské vrchy.

Cesta do krajiny detstva

„Prídi ko mne. Naučím ťa inšie pesničky, takie naše. Žmurkla na starkú a obe sa na seba usmiali.

Zvolila som si spoločnosť starých ľudí, namiesto behania po vonku so sestrami, bratrancom a sesternicou. Svet ktorý bol konfrontovaný vonkajším moderným. Odchádzajúci v spomienkach a piesňach  posledných svedkov drevených čias.

Zastali sme pred dverami. Srdce mi búšilo od nedočkavosti. Aká ku mne bude? Čo ma chce naučiť? Zvedavosť ma hnala dopredu. Vonku náš už vítala jej postihnutá dcéra Hanka.

„Prišla si moja, prišla?“

Hanka vždy stávala na ceste medzi kolóniou a domom jej sestry, tetky Milky Vilhanovej. Obzerala ako chodia ľudia na majetky či z nich. Ako sa šinú vojenské autá s ruskými vojakmi na letisko, nás hrajúce sa deti, či húsky kráčajúce po ceste ktorých puch sa mi v spomienkach vybavuje dodnes .Belavé pierka, ktoré sme po nich zbierali , a ktoré zostávali popri obrubníkoch. Jemné, ľahučké som mala najradšej. Boli ako vánok, stačí zavrieť oči a prejst si pierkom po tvári a v mysli nastane nádherný pokoj.

A zrazu sa opäť vraciam späť do detstva. Hanka má ruky zopäté za chrbtom a usmieva sa. Trochu ťažkopádne rozpráva ale ja jej rozumiem. Bola to dospelá žena s dušou dieťaťa, ktorá by nikomu neublížila. Na krátko ostrihané tmavé vlasy a štrbavý, ale úprimný úsmev.

Prvý bytík kolónie v ktorom bývali s jej mamou je hneď pri ceste. Vstup je z boku. Časť tejto najstaršej zachovalej budovy v obci, časti ktorú miestny volali Pustatina padla za obeť pri stavaní asfaltovej cesty, ktorá ide dlhou ulicou od cintorína až po spodnú časť Dugačekovo.

Keď sme išli na cintorín po pravej strane sme obchádzali okolo maličkého pozemku so záhradou s dvoma domčekmi. Tam býval Jaro Kašša, otcov bývalý spolužiak zo základnej školy. Potom bola zákruta smerom dole k cintorínu a jedna cestička viedla smerom k zadnej bráne na Majetkoch. Cez tú bránu chodila do práce aj naša starká a mnohé iné staré mamy či mamy. Niektoré na pešo, iné na bicykli. So šatkou na hlave a úsmevom na tvárach. Všetci išli okolo starinkinho domu a okolo Kaššovcov.

Zabudla som dodať, že na tomto mieste, konča dediny stál dlhý starší dom s humnom, ktorý patril Kučerovcom.Tetu Kučerovú som už spomínala. To je tá pani čo chodila zvoniť na zvonicu keď niekto zomrel. Zhrbená staršia žena v čiernom polokroji so šatkou na hlave. Pred jej domom rástol veľký gaštan. Vídala som ju na slnkom zaliatom priedomí čipernú, zvláštnu postavu ktorá vo mne vzbudzovala obdiv a úctu. V tom čase jedna z najstarších obyvateľov, ktorú som poznala.

Po pravej strane cesty bol husacinec v ktorom sme sa v lete hrávali, trhali si trstatinu a robila z nej prstienky tak, že sme si ich zaplietali. Pohybovať sa v mokradiach bez gumákov bol skutočne adrenalín, nakoľko miestami boli veľmi hlbké čí sme si však ako deti príliš netrápili. „Pozri takto sa to robí“ povedala sestra. Vezmeš tri trsy a ako keď starkej zapletáme vlasy. Vieš taký korbáčik?“

„Ahaáá, už viem. Ahaa Aďa z toho sa dá urobiť aj čelenka! „zvolala som. Náramne sa nám to hodilo kedže sme sa radi hrávali v starkinej záhrade aj na indiánov.

„No poďte už na cintorín, nenechávajme starkú samú.“ Zakričala na nás sestra Maja.

Starká už bola na cintoríne a naberala vodu na zaliatie kvetov na hrobe starkého, ktorého prezývali ľudia Murda. Zvuk kovovej pumpy pomocou ktorej sa dostávala z hlbín zeme voda a tá vytekajúc v pravidelnách intervaloch padala na dno „bľachovej“ krhly bolo počuť až do Koristekovcov. Tí bývali naproti husacincu. A to bol už koniec dediny. Konča dediny ako zvykla vravieť ona, ktorá sa tešila z každej našej návštevy a ktorej slzy pri našom odchode dodnes nezabudnem. Bývali sme 200 km od seba a chvíle strávené u nej boli vzácne ako čistá horská spieš. Na epitaf ktorý bol vyrytý a pozlátený písmom na starkého náhrobnom kameni  nikdy nezabudnem. Text vytváral otec, jeho brat Dušan a sestra Darinka so starkou v kuchyni. V tej bolesti sa opreli o text z pôvodnej podpolianskej piesne Ej horou, horou.

„Horičkou horou, poď ocko domov,

a ja by išiou keby som mohou.

Volá ťa volá, manželka, synovia a dcéra tvoja.“

Ako dieťaťu sa vo mne tieto slová hlboko vryly hlboko do duše. Predstavovala som si Žihľavu a miestne lesy. Ako je starký v tmavej hore sám a ako ho čakajú doma no on neprichádza. Hlbko ma to zasiahlo.

Pôvodné znenie pesničky je: Ej, horou, horou poď Janík domov,
ja by som išiou, keby som mohou.Ale nemôžem, hlávka ma bolí,
dorúbali ma v očovskom poli.

Po ľavej strane cintorína boli rozľahké polia na ktorých v lete chodili na žatvu kombajny a keď sa vracali do garáží šinula sa s vduchom teplá vôňa zrelej pšenice. Po pravej strane boli kríky ktoré lemovali cestu smerom na letisko a za kríkmi lúka na ktorej si každé leto rozkladali svoje šiatre rusi. Tak im hovorila starinká. Veľké vojenské stany. Koexistencia s vojakmi bola dobrá, aspoň si nevybavujem žiadne negatívne skúsenosti až na tú kedy sa starká hnevala že pijú vodu na cintoríne.

„Na cinteri sa nesmie!.“ vravievala.

Prečo?“ kývala som hlavou nechápavo.

„Pretože tá voda tečie popod mrtvych.Ani z cintera sa nesmie nič vziať. A potom si riadne umyte doma ruky! Ni že dačo chytíte.“

Spomenula som si na vosk, ktorý som na Žihľave pri návšteve hrobov mojich predkov zbierala z pomníkov a robila som si z nich panáčikov vo vrecku zimnej bundy.Ruky skrehnuté od zimy som tak zamestnala kreatívnou činnosťou, ktorá mi od jakživ išla najlepšie.

Bola som ticho no v duchu som si vravela, že už to robiť nebudem a zároveň mi to bolo ľúto.

„Keď to patrí im tak by som asi nemala hmmm… „ nastolilo mi zrkadlo. Učila kritickému mysleniu ako sa dnes moderne povie. Bola vzorom a autoritou.

A veru v mnohých situáciách ma vychovávala a vedela o mojom vnútri oveľa viac než moji rodičia. Sestra Aďa rada spomína, že mala na mňa aj prútik keď som neposlúchala. Azda som si myslela, že keď som najmladšia tak si môžem dovolovať robiť sestrám zle. Štípať ich , hrýzť či brať im veci.

„Tak poď dnukaj, poď už ťa čaká … povedala Hanka. 

Premýšľam. Mám azda strach prekročiť po rokoch jej prah? I keď len v spomienkach?

Návraty do krajiny detstva odkrývajú moju pravú podstatu.

Človek vtedy pochopí v hĺbke srdca, kým je a že ten svoj koreň proste miluje. Pochopí, že ani roky nič nezmenia. Ani to, že tí ľudia tu už nie sú, pretože kúsok z nich je kdesi hlboko Vás. Oživovať spomienky je krásne no i bolestivé zároveň. Ale je to niečo o čom v som v hĺbke srdca presvedčená, že stojí za uchovanie.

Tak poďte so mnou ďaľej k tete Hrončekovej. 

Výšivka krivou ihlou

Kolekcia šperkov Vďačnosť

Ako vznikajú šperky inšpirované slovenskou tradíciou

Výšivka krivou ihlou  sa zhotovuje podľa predkresleného vzoru na textile napnutom na drevenom ráme. Výšivka sa tvorí retiazkovým stehom krivou ihlou, motívy sú plné, vyrezávané alebo podkladané tylom. Počas celého 20. storočia dochádza postupne k zmenám vo výbere farieb a materiálu, zvlášť v jeho druhej polovici. Okrem ľudového odevu sa výšivka krivou ihlou uplatňuje na bytovom textile. Výšivky touto technikou nájdete azda v každej rodine na Podpoľaní ale i smerom na Novohrad či Hont, kam migrovali odšťahovalci a prinášali so sebou aj zvyky a tradície vrátane tejto unikátnej ručnej práce vyžadujúcej obrovskú dávku trpezlivosti. Neskôr som zistila, že i ja som sa pri tejto kolekcii musela obrniť veľkou trpezlivosťou, čo sa dozviete v texte nižšie.

V našej rodine sa zachoval vankúšik vyšívaný detvianskou výšivkou krivou ihlou v pestrofarebných farbách. Tento unikátny kus rodinnej histórie mi bol predlohou a inšpiráciou pre vznik kolekcie folk šperkov Vďačnosť. V tom čase som sa cítila veľmi osamotená kedže bola prvá vlna korony a ja som sa nemohla stretnúť so svojou rodinou strednom Slovensku.

Kolekciu Vďačnosť obsahujúcu minimalistické folk náušnice, prsteň a náramok som navrhla spracovaním ústredného motívu z rodinnej výšivky kde dominantným prvkom sú vyšívané tulipány a srdiečka.

Avšak cesta k týmto šperkom nebola taká jednoduchá ako by sa na prvý pohľad zdala.

Jednotlivé motívy som ručne prekreslila ceruzkou na papier a následne štylizovala a pretvárarala do podoby v akej by boli nositeľné ako šperky. Následne sa graficky prekresľovali ešte raz a to v počítači do tzv. vektorov a z toho sa napokon vyrezávali z dreva. Ich veľkosť aj tvar sa k tomu musel prispôsobovať bižutérnym kamienkom, ktoré vo svojej tvorbe používam , kedže kamienky veľkosti na mieru k dispozícii zatiaľ nemám.

Zdá sa to na prvý pohľad jednoduché ale chce to roky skúseností a práce. Stretla som sa totiž s technologickým problémom a tým je hrúbka materiálu s ktorým vo svojej tvorbe pracujem, drevom. Hlavne pri motívoch tulipánov a srdiečok ktorých jednotlivé časti majú filigránový, jemný charakter. Po 10 rokoch mojej práce a skúseností s tvorbou a výrobou drevených šperkov už viem, že jednotlivé časti ktoré sa pri výrobe vyrezávajú musia mať určitú dostatočnú veľkosť, hrúbku aby sa drevená časť nezlomila.  Napriek týmto vedomostiam  som sa pri tejto kolekcii nevyhla niekoľkým nezdarom a nepodarkom ktoré skončili doslova v koši. Lámalo sa to, vzorky boli nepoužiteľné.Grafika jednotlivých motívov sa musela niekoľko krát prerábať v počítači čo celý proces  cesty od inšpirácie až po prototyp predlžovala.

Bola som frustrovaná, smutná no nevzdávala som sa. Akoby som aj mohla, veď som nejaká tá „Detvianska nátura“ vravela som si v duchu. Moja cesta tým neskončila kedže aj motivácia kolekciu dokončiť bola veľká, ale i inšpirácia k tvorbe. Samotná inšpirácia mi pomáhala psychicky toto náročné koronové obdobie vzládnuť, dodávala mi silu, vieru a energiu. V srdci som cítila napriek nezdarom vďačnosť za túto skúsenosť.

Boli to moje prvé šperky s takto jemnými detailmi z dreva.

Prvé minimalistické šperky.

Keď sa vytvoril prototyp prvých naušníc,  šperky som nosila na sebe do práce a sledovala ako na ne ľudia reagujú, či si ich vôbec všimnú,  ako sa mi nosia, čo  cítim keď ich mám na ušiach.  Či mi nevadia pri nosení rúška či respirátora, či sú pohodlné a pod.

              Farebnosť kamienkov som prispôbila tak aby si každá žena našla tie svoje farby ktoré jej ladia k šatníku alebo pleti, proste k jej štýlu. ♥

Vychádzala som však aj z pestrofarebnosti tejto nádhernej výšivky.

Obohatila som ich o pestrofarebné bižutérne kamienky, ktoré dodávajú týmto folk  šperkom punc výnimočnosti.

Pri tejto kolekcii som sa začala ešte viac vzdelávať ohľadom minulosti ako i súčasnosti výšivky krivou ihlou. Z každých zakúpených naušníc som si odložila pár Eur, ktoré som plánovala / vysnívala si / na nákup kníh či už novších alebo starších titulov. A tak sa moja zbierka rozrástla okrem krojov o ďaľšie zaujímavé a hodnotné publikácie o minulosti a súčastnosti tejto nádhernej tradície z Podpoľania.

Dozvedela som sa , že motívy výšiviek a ich ich variácie si ženy medzi sebou odovzdávali a navzájom sa inšpirovali,  a robia to tak dodnes. V mnohých rodinách i dnes nájdete vyšívané dečky, prehozy , ktorých motívy si už každá šikovnejšia vyšívačka prispôsobila svojmu oku a štýlu. Tie najzručnejšie sa stali vychýrenými a vyhľadávanými široko ďaľeko aj za hranicou svojho chotára. Boli to ženy dobrosrdečné, ochotné tomuto krásnemu remeslu priučiť aj iné aby sa tak tradícia posúvala z pokolenia na pokolenie.

Verím, že mnohým z Vás šperky z kolekcie Vďačnosť urobia radosť pri ich nosení a pripomenú krásu, jedinečnosť a lásku s ktorou tieto skvosty vyšívali a dodnes vyšívajú naše slovenské prastaré a staré mamy.

Čaro obyčajných vecí

Na stene u starkej v kuchyni viseli kukučkové hodiny. Ticho v miestnosti pretkával zvuk tikania ručičiek. Vo vnútri v dome bolo v lete nádherne chladno. Sestry a bratranec Dušan so sesternicou Duškou behajú po vonku. Starká sedí na diváni číta bibliu, tik tak, tik tak a ja sedím za stolom a kreslím si tužkami ako ich starká nazýva. Neviem sa sa dočkať kedy vybehne z domčeka vtáčik a zaspieva svoju pieseň. Žmurknem na starkú a ona sa usmeje, a každá z nás pokračuje ďaľej vo svojej činnosťi. Tá radosť keď kukučka zakukala sa nedá opísať. Dodnes sa snažím precítiť čaro neobyčajno – obyčajných vecí a hľadám spriaznené duše, ktoré to cítia rovnako ako ja.

Prezývky alebo prímenia na Podpoľaní

Náš ocko Pavol Kamenský celý svoj profesný život zasvätil práci so študentmi na tom istom pracovisku a to na Strednej priemyselnej škole potravinárskej v Nitre neskôr premenovej na Spojená škola.

Už ako malá som vedela, že má špecifickú záľubu v dávaní milých prezývok svojim žiakom. Prezývky ktoré žiakom dával nikoho neurážali a mnohým doslova prischli dodnes.
Posledné roky som pobadala aj u seba túto vlastnosť ibaže ja sa pri prezývkach, tvorím rýmovačky. A tak je napríklad Matúš Patúš, Samino Bambino, Viki Kiki, Miuša duša a mnoho iných samozrejme zo zreteľom na dušu dieťaťa. Moje prezývky vznikajú náhodne ako mi na jazyk prídu alebo ako to cítim. Väčšinou sú milé a vždy sa detí spýtam či ich tak môžem občas nazývať. Bez ich súhlasu si to nedovolím.
Na Podpoľaní bolo a je mnoho rodov s rovnakým priezviskom. A tak môžete nájsť množstvo Nociarovcov, Kamenskovcov, Miadokovcov, Sujovcov, Hrončekovcov, Krnáčovcov a iných. Aj preto vznikali prezývky, miestne nazývané prímenia aby sa vedeli odlíšiť. Ich vznik súvisel s osobnosťou a črtami nositeľa, miestom bydliska alebo vychádzal z nejakej životnej udalosti ktorá bola zapamätania hodná.
Na mojich potulkách Podpoľaním som sa veľa ráz stretla s menovcami Kamenskými hlavne z Hriňovej a okolia. Po 5 minútach rozhovoru už ani hlava nevedela kde má telo, a kto je otcovho brata koňa pes.
Rozhovor sme vždy zakončili smiechom, pálenkou a vetou „Ešte 5 minút a sme rodina.“
Po týchto príhodách vo mne čoraz viac driemala myšlienka zistiť z kadiaľ a z čoho pochádza prezývka Murda ako prezývali do Kamenských na Žihľave / do starkého / a Dominovci čo zas bola starkina rodina. Naša starká mala to štastie, že i po vydaji zostala sama sebou kedže sa narodila Kamenská aj vydala Kamenská. Samozrejme, že dnes sa dá rozhodnúť či si rodné priezvisko žena pri vydaji nechá alebo nie, ale v čase kedy sa vydávala starká / starejší im bol richtár na Detvianskej Hute Ľudovít Kubiš / to nebývalo zvykom.
Po dlhých rokoch pátrania a dovedania sa ľudí v mojej rodine a známych či neznámych som sa dozvedela nasledovné:
Prímenie Murda vzniklo dávnejšie a bolo prebraté od rodiny privydatej ženy. „Niekto v tom rode bol človek ktorý za veľa mudroval a tak vzniklo Murda, ale je to taká skomolenina z toho mudrovania.“
Informátor tetka Róza Kaličiaková, sestra starkého ktorá býva v Hriňovej /
Prímenie Domin, do Dominov / Domiň ako uvádza K.A. Medvecký vo svojej monografii Detva / prišlo do rodiny Kamenských takisto od privydatej ženy. „V jej rode miseu byť niekto kto bou príliš dominantný. „
Ako som sa dozvedela mal to byť nejaký gazda čo si nedal ako sa vraví na Podpoľaní „rozkäzovať.“
Informátor – rodina Kamenská z Lučenca, Opatovej
Tak už viem prečo som taká tvrdohlavá.😆
Je skutočne nádherné nielen vedieť tieto veci ale najkrajšia je ako sa hovorí tá cesta k informáciám. Ako postupne prechádzajú roky všetky moje vedomosti o mojich predkoch naberajú krajšie a krajšie farby. Som nesmierne hrdá a štastná, že som sa na túto strastiplnú cestu sama vybrala a neľutujem ani jednu minútu na nej strávenú.

 

Starký Emil

Náš starký / mamičkin otec / Emil Slobodník pochádzal z Podkoníc. Zo starkou Emíliou rodenou Slamkovou sa presťahovali do Krupiny kde žili a s láskou pracovali až kým sa nám nepominuli. Starký pracoval v kamenárskej dielni a jeho rukami prešlo veľa náhrobných kameňov. Žili na kopaniciach v časti Stará hora, na samote pod horou. Tu vychovali aj svoje tri dcéry: Vierku, Mariku a Aničku. Neskôr postavili v Krupine rodinný dom na na starobu sa vrátil opäť tam kam ho srdce volalo, na lazy.
Starký kedže pochádzal z rodu kde sa z generácie na generáciu odovzdávalo remeslo debnárstva, ovčiarstva ale i garbiarstva choval na lazoch ovce. Ako som sa dozvedela v čase keď ich mal najviac ich bolo 55.
Vyrábal oštiepky, žinčicu, a iné pochúťky hodné jeho remesla vrátane črpákov a ovčiarskeho riadu. Ovčie kože takzvanú barančinu chodil predávať na ďaľšie spracovanie až do Zvolenskej Slatiny a pamätám si ako som nie raz išla s ním. Dodnes viem v ktorom dome sme sa vždy zastavili. Pamätám si charakteristickú vôňu jeho oblečenia, zmiešanú s ovčínom, mliekom a potom. Človeku ktorý nezažil by sa zaiste táto vôňa bridila ale nám ktorým sa zamiesila až pod povrch kože a do srdca je v dnešnej dobe vzácna a pripomína nám to staré dávne čo sa pomaly a isto stráca v čase. Aj náš starý otec Emil mal svoju prezývku ako som sa toto leto dozvedela od Milanka Jakuša, ktorého som spoznala počas túry na Žliebky / Krupina /. Milan mi povedal, že starký mal prezývku Ježiš. Isto Vás mnohých napadne, že je to rúhanie a kto mu už len mohol takú prezývku dať. Niektoré prezývky vznikajú v živote z rôznych situácií. Hlavne takými, ktoré sú spojené s emóciami a teda sú aj lepšie zapamätateľné. Starký mal vraj deň pred svadbou a kedže bol útlej postavy prišiel do dielne pred chlapov a povedal: „Chlapi zajtra sa žením a Ježiš aký som chudý.“
Chlapi vybuchli od smiechu a od vtedy bol vraj starký Ježiš. Ešte aj keď si šiel po výplatné vrecko mal na ňom napísané ceruzkou Ježiš. Kopaničiari mali prezývky azda vždy. V Krupine nebolo až tak veľa menovcov, preto ma fascinuje, že i napriek tomu tieto prezývky vznikali. Je pekné ak niekto niekomu dá prezývku nad ktorou sa dotyčný pousmeje a stotožní sa s ňou. Ak však niekto dá prezývku preto aby si z niekoho robil posmech nie je to pekné ani správne.
A napriek tomu sa to deje.

Keď príde „zubatá“

V dávnejších časoch sa pozeralo na úmrtie ako na bežnú vec. Bolo samozrejmé, že kto sa narodil, musí aj zomrieť. Keďže starí ľudia žili v spoločnej domácnosti so svojimi deťmi a vnukmi, skon blízkeho človeka prebiehal postupne pred očami celej rodiny. Prestal byť vlastne strašiakom, ale stal sa trúchlivým svetielkom, ktoré pomaly stráca na intenzite, poblikáva, až celkom zhasne. Tým procesom raz všetci prejdeme a keďže milované tváre našich najbližších budeme mať okolo seba, odchod z tohto sveta nebude taký strašný. Tak to prežívali minulé generácie, keď starí ľudia nekončili svoju životnú púť v nemocniciach, starobincoch, útulkoch a hospicoch medzi cudzími ľuďmi. Aj porekadlo o umieraní bolo také: „Mladý človek môže, ale starý misí!“Starší, alebo vážne chorí ľudia sa na smrť chystali. Pripravili si šaty do rakvy, šetrili peniaze na pohreb. Možno to bol ich spôsob vyrovnania sa so smrťou. I keď sa našli takí, trochu ľahkovážni, ktorí mykli plecom, zasmiali sa a vraveli: „Načo odkladať peniaze na takie smutnie veci?! Radšej si ich užime! Nebojme sa, že nás nezakopú! Misia… Na vrchu nás predsa nenahajú!“
 
Vraví sa, že pred smrťou sa dejú niektoré zvláštne veci. V prvom rade to boli sny – keď sa snívalo o kalnej vode, o trhaní zubov, alebo o neveste, to vraj veštilo skorú smrť v rodine. Bol to krik kuvika v blízkosti domu, alebo večerné kikiríkanie kohúta. Ľudia tomu veľmi dlho verili a niektorí veria dodnes. Rodina sa snažila uľahčiť umieranie modlením, zachovávaním ticha okolo zomierajúceho a zapálením sviečky „hromničky“. Nesmelo sa kričať, plakať, nariekať a volať zomierajúceho menom, pretože sa verilo, že zomierajúci sa bude dlho trápiť a nebude mu dopriate tiché a bezbolestné zosnutie. Ľudia tiež verili, že keď sa chcel zomierajúci s niekym blízkym rozlúčiť, vytrvalo ho čakal aj napriek prognózam lekára a keď dotyčný vstúpil do miestnosti, až vtedy zomierajúci v pokoji zaspal.
 
Hneď po zomretí zastavili v dome všetky hodiny, zakryli zrkadlá a otvorili obloky, aby duša človeka bez prekážky odletela na druhý svet. Zomrelého obriadili a umyli až po troch hodinách po skonaní, pretože sa verilo, že sa ešte môže prebrať k životu. Tieto úkony robili susedia, alebo vzdialení príbuzní, ale na mnohých dedinách bola žena, ktorá špeciálne tieto práce a úkony vykonávala, obliekala mŕtvych a upravovala ich v truhle. Ochranným úkonom bolo zatlačenie očí mŕtveho peniazom, lebo pohľad nebohého by mohol privolať ďalšiu smrť v rodine.
 
Niektorí ľudia dávali do rúk mŕtveho peniaz a zopäté ruky mu obmotali ružencom /pátričkami/. Kedysi mŕtvym mužom obliekali biele spodné oblečenie a ženy zase obliekali do sviatočného kroja. Tmavý oblek a tiež tmavé šaty do truhly začali obliekať zosnulým až pred prvou svetovou vojnou, niekedy v 20. rokoch minulého storočia. Kedysi oblečeného zosnulého vystreli v prednej izbe. To sa dali na niekoľko stoličiek dosky, na tie sa porozkladalo seno, alebo slama, ktorá sa prikryla bielou plachtou a až potom na ňu položili nebožtíka. Bývalo tiež zvykom, že sa pri mŕtvom ľudia modlili a bdeli. Cez deň to boli starí a nevládni ľudia a v dávnejších dobách mrzáci a žobráci, za čo dostávali drobný peniaz a chlieb. Bolo zvykom, že sa pri mŕtvom bdelo aj v noci. Vtedy však zvykli „strážiť“ muži a tí si chvíľu skracovali aj hraním kariet. Pokiaľ bol mŕtvy v dome, nepatrilo sa robiť žiadne veľké práce okolo domu a už vôbec nie na poli. Malo sa len dôstojne smútiť, modliť a v dobrom spomínať na zosnulého. Rakva nebožtíka bola vystavená v prednej izbe, pri nej bol stolček, na ktorom bola zapálená sviečka, pohárik so svätenou vodou a halúzkou rozmarínu. Každý občan, ktorý sa prišiel so zosnulým rozlúčiť, prežehnal ho tým rozmarínom namočených do svätenej vody a v dávnejších dobách ho aj pobozkal na čelo.
Článok nájdte zverejnený aj na Zvyky a tradície pri úmrtí člena rodiny kedysi | Magazín 40plus

Ráno

„Vstávaj hore dievka.“

Budí ma nástojčivo starká.
Nechce sa mi, no nikdy si nedovolím protirečiť. Mám rešpekt voči nej a voči jej starobe.
Nadýchané biele periny s tenkým modrým pásikom sú na vrchu studené ale pod nimi je krásne teplúčko.
Tak dlho mi trvalo ich zohriať, perie sa vždy dostáva pri spaní dole a mne zostane iba kúsoček látky ktorým sa prikryjem a teraz mám vstať?

Sestry ešte spia. Je chladné ráno, vonku je rosa, kohút už spieva svoju pieseň.

„A prasiatka už dostali nažrať?“

„Pušiky? Pravda už drelej. Veď ja som už dávno hore.“

„A ty o ktorej vstávaš? pýtam sa prekvapene.

„No rano o pol piatej keď ty ešte spíš.“

„Tak skoro? A musíš?“ vypytujem sa.

„Misím veru misím. Kto by vypustil sliepočky vonkaj a pušiky nakŕmil keď sa lačnie, na?

Nepočuješ akú gauzu robia ráno? Ako kvičia od hladu?“

„Zase tá gauza.“ hútam si v hlave … To slovo si musím zapamätať. Asi je to pre starkú dôležitý výraz.

„A kam ideme?“

„No predsa do obchodu.“ odvetila.

V ruke drží zelenú látkovú tašku. Vlasy stiahnuté v cope zakryje šatkou.

„Ešte si daj sveder lebo je chladno.“

Slová, nárečie  ktoré starká používa je zvláštne. Také v Nitre veru nepočujem. Všetko čo rozpráva a ako to rozpráva je  mi vzácne, rada ju počúvam a tak sa ich učím aj význam aj dialekt. Používa veľa archaizmov. To sú také repliky ktoré z nášho slovenského jazyka pomaly miznú, pretože sa prestávajú používať. A je to škoda.

Starká sa nikdy nemaľuje a nefarbí si vlasy.

Je pokorná, skromná a úprimná vo svojej podstate. Učím sa od nej mnoho,  ako dieťa si to však ešte neuvedomujem.

Vie ktorá bylinka je na čo dobrá, dokáže uvariť výborné kyslé polievky a napiecť tie najlepšie buchty s lekvárom na svete, vie ma vypočuť aj poradiť mi.V jej objatí sa cítim bezpečne a krásne.

Ako sa to spieva v tej piesni?

Do jej láskavých dlaní,
do tých dvoch bielych holubíc,
vkĺzli húfy našich prianí,
tam kvitnú ruže z detských líc …

Keď ide do obchodu alebo do mesta či na cintorín dáva si šatku na hlavu. Až neskôr sa dozvedám že je to nielen na ochranu hlavy, vlasov, ale i namiesto čepca. Šatku si uväzuje vždy keď ide medzi ľudí. Má ich v rôznych farbách hlavne kašmírové, tenké i hrubšie zimné. V kasni ako nazýva skriňu má i mnoho čiernych šatiek, pretože starká je vdova.

Kabelku má iba jednu, čiernu. V nej má odloženú modlitebnú knižku, látkovy kapesník a tuhie cukríky, od kašľa ako ona vraví. Na nohách nosí čierne kapce. Na módu si nepotrpí, podľa nej sú to taľafatky.

Na sebe nosí oblečenú väčšinou šatovku, lenže tú si dala teraz dole pretože vraj „Ideme medzi ľudí.“

V kroji ju vidím len na starých čierno bielych  fotkách, no na moje otázky prečo to tak je a kde sú tie kroje ešte v tejto chvíli nie je správny čas.

Ako máš tie vlasy, učes sa už aj!

Káže mi upratať si výbuch na hlave ktorý mám. Starkej veľmi záleží na našich dhých vlasoch a účes je pre ňu veľmi dôležitý.

Vlasy sú podľa nej „bohatstvom dievky“.

Ja mám husté vlasy. Moja sestra Maja zdedila gény po ocinovi má ich svetlé a riedke. Aj  oči má po nich po Kamenských, modré. “ To nie je fér. hnevám sa.

 Ja som na mamininu fajtu aj keď podlesníky mi chutia bez masti rovnako ako starkému Kamenskému. Aj  lícne kosti mám po ňom. Ach, ťažký povzdych, tak aspoň niečo.

Naša starká Rozália nemá v dome plyn ani kanalizáciu.
Na toaletu chodíme do dreveného záchoda ktorý stojí vedľa kurínov, kadibúdky ako ju voláme a teplú vodu na kúpanie musíme zohrievať v kastróli alebo v takom vysokom kovovom valci. Na spodku valca sú dvierka a do neho sa prikladajú polienka. Až neskôr o pár rokov prebieha plynofikácia obce, ale o tom až neskôr. V kadibúdke sú okrem toaletného papiera nastrihané čierno biele papierové noviny. Vždy si ich rada obzerám aj keď neviem ešte čítať.
Hlavu si u starkej umývame  vajcovým alebo žihľavovým šampónom, klasika. Zmývame si ich v lavóri. Potom nám ich každej opláchne čistou vodou a i ona si opláchne svoje krásne dlhé vlasy. Sadneme si na priedomí na dlhú drevenú lavičku. Slnko sa opiera o dom. Je horúčava, počúť bzukot múch a okolo nás pobehujúce sliepky. Letné slnko nám vlasy vysuší raz dva a my sa pritom rozprávame. Keď dáva starká sliepkať jesť tak sa im prihovára „Ná pipi pipi, ná, ná.“ Sledujem každý jej pohyb ruky, každý jeden krok ako dáva zrnko sliepkam a tie ju nasledujú.
„No hybaj už.“súri ma.
U nás v Nitre sa používa ako výraz poď slovo ic. Tu pri Lučenci je to hybaj. Zaujímavé. Je to krajšie, mäkšie a srdcu milšie.
Je úžasné tráviť leto s milovanou starkou mimo nitrianskeho sídliska Diely plného hluku a betónu.
Je prísna ale spravodlivá. Aspoň ja ju tak vnímam. Deti v Nitre volajú svojich starých rodičov babka a dedko. Ja si to neviem ani len predstaviť. Pre nás je aj starká Slobodníková z Krupiny starká, a starký Emil Slobodník je starký a nie dedko. Otecka voláme ocko, ocino, ocinko a  mamičku zas mamina, mami.
Až v dospelosti si uvedomujem aké krásne detstvo žijem a ako veľmi ma ovplyvňuje to komu som sa narodila a do akej rozvetvenej  rodiny. Viem, že nikto z nás si nevyberá prostredie do ktorého prichádza na svet, preto som vďačná Bohu za ten dar čo mi dal.
Obchod je v strede osady.  Budova je rozdelená na dve časti. V jednej časti je rozličný tovar a v druhej je krčma.
Včera som starkej zaspievala pesničku ktorú sme sa učili v škôlke. V jej očiach som videla slzy aj radosť.
„Ja ťa tiež naučím naše pesničky, len keď bude viac času.“ povedala.
Ideme ruka v ruke do obchodu, stretáme tetky na bicykľoch, ktoré idú do práce na družstvo a pár pouličných psov. Bojím sa ich no starká mi povedala, že mám hľadieť rovno pred seba a psov si nemám všímať. Mám ísť proste ďaľej, ale nie je to ľahké keď má človek strach. Na Boľkovciach sa nehovorí ten bicykeľ ale tá bicykľa. Je to úžasné pomenovanie. Tento dedinský svet a jeho pulzujúci živoť ma neskutočne fascinuje. To na sídlisku nezažijem!
Neviem čo ideme kúpiť a prečo mám ísť s ňou, no už teraz sa chvejem od nedočkavosti.
Piráti z Karibiku

Historické okienko – Náušnice a piráti

Prečo mali piráti v ušiach náušnice?

Je spoľahlivo známe, že piráti nosili náušnice – jasne to vidno na celoživotných portrétoch mnohých pirátskych osobností. Všeobecne až do 17. storočia nosili muži ušné šperky rovnako ako ženy a následne, keď mužské náušnice vypadli z módy na súši, niektoré konzervatívne komunity – vrátane pirátov – ich používali aj naďalej. Preto by nás nemalo prekvapiť, keď narazíte na zoznam pirátskeho majetku v historických dokumentoch, v ktorom sa spomínajú dva páry zlatých náušníc, alebo na čítanie v životopise piráta Williama Cobba z roku 1635 o jeho pomocníkovi poručíkovi Frangleyovi, ktorý „nosil prsteň v ľavom uchu“. Doteraz si členovia jednej zo španielskych rodín vážia pár náušníc, ktoré patrili ich predkom – pirátovi Roberto Cofresi y Ramirez de Arellano (1791–1825). Dôkazom pirátskej lásky k náušniciam sa stala aj jedna z pirátskych vlajok, takzvaná vlajka „Henryho Averyho“, na ktorej je z profilu vyobrazená známa lebka, ktorá má na sebe šál a náušnicu.

Aký je dôvod takej lásky k náušniciam?

O tomto existuje veľmi veľa hypotéz. Náušniciam sa pripisovali užitočné a magické vlastnosti: diera v ušnom lalôčku údajne zlepšovala zrakovú ostrosť a zachránila sa pred morskou chorobou, náušnica sa považovala za talizman proti vraku lode a slúžila ako minimálny kapitál, ktorý poskytol pohreb majiteľa podľa kresťanského obradu – v zemi, nie v mori. Zlatá náušnica by sa tiež mohla považovať za znak pre tých morských vlkov, ktorí prešli cez rovník alebo obkolesili mys Horn. Stručne povedané, pirátske korene moderného piercingu sú nepochybné.
Piráti, dávajúci si do uší dlhé masívne náušnice, dúfali, že tým dostanú talizman od vyšších mocností proti katastrofám, ktoré ich čakajú na mori. Už dlho bolo zvykom, že poverčiví námorníci takmer z celého sveta si zavesili novú náušnicu do ucha zakaždým, keď preplávali cez rovník.
Pre pirátov náušnica znamenala loď, ktorú zajal. Námorníci si nasadili náušnicu po prechode rovníkom. Takýto námorník mal právo beztrestne vyložiť nohy na stôl v prístavných krčmách.