Posledný svedkovia drevených čias

V tých starých ľudoch na Boľkovciach bolo čosi zvláštne. Asi pokora zmiešaná so skromnosťou. Niesli v sebe kus minulosti, pozostatkov z zažitej vojny zmiešanej s nádejov na lepšiu budúcnosť. „Za lepším životom“ tak mi zvykli vravieť ako dôvod prečo odišli žiť z podpolianskych lazov dolu na Novohrad. Príčiny odchodu boli väčšinou rovnaké. V malých dreveniciach bývalo veľa rodín, každý potreboval vlastný priestor a v povojnovom období kedy krajina rozkvitala bola možnosť začať odznova a inak. Mnohí starousadlíci zostali zakorenení na lazoch. Tam sa narodili, zostarli a odišli na večnosť. Do poslednej chvíle spätý s rodnou hrudou. No mladí sa po rokoch života v stiesnených podmienkach skromných chyží plných niekoľkých generácií rodín rozhodli vykročiť iným smerom a dať životu šancu ktorá sa im naskytla. Do dnes neviem kto a ako rozšíril zvesť po lazoch ale húfne začali odchádzať smerom na Novohrad.

Naša starká si vzala sebou kolovrátok ktorý dostala od rodičov, krosná, maľovanú drevenú truhlicu plnú oblečenia, krojov a jednu drevenú skrinku.

Aký to musel byť pocit? Opustiť to všetko zobrať so sebou po väčšine len oblečenie ale i veľký kus odvahy a začať v novom prostredí od znova? Bola som príliš malá aby som to chápala  avšak cítila som to v srdci.

Prišli z lazov na pustatinu no niečo v nich zostalo  … generácia posledných svedkov drevených čias.

Keďže nič nezaznamená spomienky a osudy ľudí  lepšie ako kniha rozhodla som sa zachovať ich písomnou formou.

Čaro obyčajných vecí

Na stene u starkej v kuchyni viseli kukučkové hodiny. Ticho v miestnosti pretkával zvuk tikania ručičiek. Vo vnútri v dome bolo v lete nádherne chladno. Sestry a bratranec Dušan so sesternicou Duškou behajú po vonku. Starká sedí na diváni číta bibliu, tik tak, tik tak a ja sedím za stolom a kreslím si tužkami ako ich starká nazýva. Neviem sa sa dočkať kedy vybehne z domčeka vtáčik a zaspieva svoju pieseň. Žmurknem na starkú a ona sa usmeje, a každá z nás pokračuje ďaľej vo svojej činnosťi. Tá radosť keď kukučka zakukala sa nedá opísať. Dodnes sa snažím precítiť čaro neobyčajno – obyčajných vecí a hľadám spriaznené duše, ktoré to cítia rovnako ako ja.

Prezývky alebo prímenia na Podpoľaní

Náš ocko Pavol Kamenský celý svoj profesný život zasvätil práci so študentmi na tom istom pracovisku a to na Strednej priemyselnej škole potravinárskej v Nitre neskôr premenovej na Spojená škola.

Už ako malá som vedela, že má špecifickú záľubu v dávaní milých prezývok svojim žiakom. Prezývky ktoré žiakom dával nikoho neurážali a mnohým doslova prischli dodnes.
Posledné roky som pobadala aj u seba túto vlastnosť ibaže ja sa pri prezývkach, tvorím rýmovačky. A tak je napríklad Matúš Patúš, Samino Bambino, Viki Kiki, Miuša duša a mnoho iných samozrejme zo zreteľom na dušu dieťaťa. Moje prezývky vznikajú náhodne ako mi na jazyk prídu alebo ako to cítim. Väčšinou sú milé a vždy sa detí spýtam či ich tak môžem občas nazývať. Bez ich súhlasu si to nedovolím.
Na Podpoľaní bolo a je mnoho rodov s rovnakým priezviskom. A tak môžete nájsť množstvo Nociarovcov, Kamenskovcov, Miadokovcov, Sujovcov, Hrončekovcov, Krnáčovcov a iných. Aj preto vznikali prezývky, miestne nazývané prímenia aby sa vedeli odlíšiť. Ich vznik súvisel s osobnosťou a črtami nositeľa, miestom bydliska alebo vychádzal z nejakej životnej udalosti ktorá bola zapamätania hodná.
Na mojich potulkách Podpoľaním som sa veľa ráz stretla s menovcami Kamenskými hlavne z Hriňovej a okolia. Po 5 minútach rozhovoru už ani hlava nevedela kde má telo, a kto je otcovho brata koňa pes.
Rozhovor sme vždy zakončili smiechom, pálenkou a vetou „Ešte 5 minút a sme rodina.“
Po týchto príhodách vo mne čoraz viac driemala myšlienka zistiť z kadiaľ a z čoho pochádza prezývka Murda ako prezývali do Kamenských na Žihľave / do starkého / a Dominovci čo zas bola starkina rodina. Naša starká mala to štastie, že i po vydaji zostala sama sebou kedže sa narodila Kamenská aj vydala Kamenská. Samozrejme, že dnes sa dá rozhodnúť či si rodné priezvisko žena pri vydaji nechá alebo nie, ale v čase kedy sa vydávala starká / starejší im bol richtár na Detvianskej Hute Ľudovít Kubiš / to nebývalo zvykom.
Po dlhých rokoch pátrania a dovedania sa ľudí v mojej rodine a známych či neznámych som sa dozvedela nasledovné:
Prímenie Murda vzniklo dávnejšie a bolo prebraté od rodiny privydatej ženy. „Niekto v tom rode bol človek ktorý za veľa mudroval a tak vzniklo Murda, ale je to taká skomolenina z toho mudrovania.“
Informátor tetka Róza Kaličiaková, sestra starkého ktorá býva v Hriňovej /
Prímenie Domin, do Dominov / Domiň ako uvádza K.A. Medvecký vo svojej monografii Detva / prišlo do rodiny Kamenských takisto od privydatej ženy. „V jej rode miseu byť niekto kto bou príliš dominantný. „
Ako som sa dozvedela mal to byť nejaký gazda čo si nedal ako sa vraví na Podpoľaní „rozkäzovať.“
Informátor – rodina Kamenská z Lučenca, Opatovej
Tak už viem prečo som taká tvrdohlavá.😆
Je skutočne nádherné nielen vedieť tieto veci ale najkrajšia je ako sa hovorí tá cesta k informáciám. Ako postupne prechádzajú roky všetky moje vedomosti o mojich predkoch naberajú krajšie a krajšie farby. Som nesmierne hrdá a štastná, že som sa na túto strastiplnú cestu sama vybrala a neľutujem ani jednu minútu na nej strávenú.

 

Starký Emil

Náš starký / mamičkin otec / Emil Slobodník pochádzal z Podkoníc. Zo starkou Emíliou rodenou Slamkovou sa presťahovali do Krupiny kde žili a s láskou pracovali až kým sa nám nepominuli. Starký pracoval v kamenárskej dielni a jeho rukami prešlo veľa náhrobných kameňov. Žili na kopaniciach v časti Stará hora, na samote pod horou. Tu vychovali aj svoje tri dcéry: Vierku, Mariku a Aničku. Neskôr postavili v Krupine rodinný dom na na starobu sa vrátil opäť tam kam ho srdce volalo, na lazy.
Starký kedže pochádzal z rodu kde sa z generácie na generáciu odovzdávalo remeslo debnárstva, ovčiarstva ale i garbiarstva choval na lazoch ovce. Ako som sa dozvedela v čase keď ich mal najviac ich bolo 55.
Vyrábal oštiepky, žinčicu, a iné pochúťky hodné jeho remesla vrátane črpákov a ovčiarskeho riadu. Ovčie kože takzvanú barančinu chodil predávať na ďaľšie spracovanie až do Zvolenskej Slatiny a pamätám si ako som nie raz išla s ním. Dodnes viem v ktorom dome sme sa vždy zastavili. Pamätám si charakteristickú vôňu jeho oblečenia, zmiešanú s ovčínom, mliekom a potom. Človeku ktorý nezažil by sa zaiste táto vôňa bridila ale nám ktorým sa zamiesila až pod povrch kože a do srdca je v dnešnej dobe vzácna a pripomína nám to staré dávne čo sa pomaly a isto stráca v čase. Aj náš starý otec Emil mal svoju prezývku ako som sa toto leto dozvedela od Milanka Jakuša, ktorého som spoznala počas túry na Žliebky / Krupina /. Milan mi povedal, že starký mal prezývku Ježiš. Isto Vás mnohých napadne, že je to rúhanie a kto mu už len mohol takú prezývku dať. Niektoré prezývky vznikajú v živote z rôznych situácií. Hlavne takými, ktoré sú spojené s emóciami a teda sú aj lepšie zapamätateľné. Starký mal vraj deň pred svadbou a kedže bol útlej postavy prišiel do dielne pred chlapov a povedal: „Chlapi zajtra sa žením a Ježiš aký som chudý.“
Chlapi vybuchli od smiechu a od vtedy bol vraj starký Ježiš. Ešte aj keď si šiel po výplatné vrecko mal na ňom napísané ceruzkou Ježiš. Kopaničiari mali prezývky azda vždy. V Krupine nebolo až tak veľa menovcov, preto ma fascinuje, že i napriek tomu tieto prezývky vznikali. Je pekné ak niekto niekomu dá prezývku nad ktorou sa dotyčný pousmeje a stotožní sa s ňou. Ak však niekto dá prezývku preto aby si z niekoho robil posmech nie je to pekné ani správne.
A napriek tomu sa to deje.

Keď príde „zubatá“

V dávnejších časoch sa pozeralo na úmrtie ako na bežnú vec. Bolo samozrejmé, že kto sa narodil, musí aj zomrieť. Keďže starí ľudia žili v spoločnej domácnosti so svojimi deťmi a vnukmi, skon blízkeho človeka prebiehal postupne pred očami celej rodiny. Prestal byť vlastne strašiakom, ale stal sa trúchlivým svetielkom, ktoré pomaly stráca na intenzite, poblikáva, až celkom zhasne. Tým procesom raz všetci prejdeme a keďže milované tváre našich najbližších budeme mať okolo seba, odchod z tohto sveta nebude taký strašný. Tak to prežívali minulé generácie, keď starí ľudia nekončili svoju životnú púť v nemocniciach, starobincoch, útulkoch a hospicoch medzi cudzími ľuďmi. Aj porekadlo o umieraní bolo také: „Mladý človek môže, ale starý misí!“Starší, alebo vážne chorí ľudia sa na smrť chystali. Pripravili si šaty do rakvy, šetrili peniaze na pohreb. Možno to bol ich spôsob vyrovnania sa so smrťou. I keď sa našli takí, trochu ľahkovážni, ktorí mykli plecom, zasmiali sa a vraveli: „Načo odkladať peniaze na takie smutnie veci?! Radšej si ich užime! Nebojme sa, že nás nezakopú! Misia… Na vrchu nás predsa nenahajú!“
 
Vraví sa, že pred smrťou sa dejú niektoré zvláštne veci. V prvom rade to boli sny – keď sa snívalo o kalnej vode, o trhaní zubov, alebo o neveste, to vraj veštilo skorú smrť v rodine. Bol to krik kuvika v blízkosti domu, alebo večerné kikiríkanie kohúta. Ľudia tomu veľmi dlho verili a niektorí veria dodnes. Rodina sa snažila uľahčiť umieranie modlením, zachovávaním ticha okolo zomierajúceho a zapálením sviečky „hromničky“. Nesmelo sa kričať, plakať, nariekať a volať zomierajúceho menom, pretože sa verilo, že zomierajúci sa bude dlho trápiť a nebude mu dopriate tiché a bezbolestné zosnutie. Ľudia tiež verili, že keď sa chcel zomierajúci s niekym blízkym rozlúčiť, vytrvalo ho čakal aj napriek prognózam lekára a keď dotyčný vstúpil do miestnosti, až vtedy zomierajúci v pokoji zaspal.
 
Hneď po zomretí zastavili v dome všetky hodiny, zakryli zrkadlá a otvorili obloky, aby duša človeka bez prekážky odletela na druhý svet. Zomrelého obriadili a umyli až po troch hodinách po skonaní, pretože sa verilo, že sa ešte môže prebrať k životu. Tieto úkony robili susedia, alebo vzdialení príbuzní, ale na mnohých dedinách bola žena, ktorá špeciálne tieto práce a úkony vykonávala, obliekala mŕtvych a upravovala ich v truhle. Ochranným úkonom bolo zatlačenie očí mŕtveho peniazom, lebo pohľad nebohého by mohol privolať ďalšiu smrť v rodine.
 
Niektorí ľudia dávali do rúk mŕtveho peniaz a zopäté ruky mu obmotali ružencom /pátričkami/. Kedysi mŕtvym mužom obliekali biele spodné oblečenie a ženy zase obliekali do sviatočného kroja. Tmavý oblek a tiež tmavé šaty do truhly začali obliekať zosnulým až pred prvou svetovou vojnou, niekedy v 20. rokoch minulého storočia. Kedysi oblečeného zosnulého vystreli v prednej izbe. To sa dali na niekoľko stoličiek dosky, na tie sa porozkladalo seno, alebo slama, ktorá sa prikryla bielou plachtou a až potom na ňu položili nebožtíka. Bývalo tiež zvykom, že sa pri mŕtvom ľudia modlili a bdeli. Cez deň to boli starí a nevládni ľudia a v dávnejších dobách mrzáci a žobráci, za čo dostávali drobný peniaz a chlieb. Bolo zvykom, že sa pri mŕtvom bdelo aj v noci. Vtedy však zvykli „strážiť“ muži a tí si chvíľu skracovali aj hraním kariet. Pokiaľ bol mŕtvy v dome, nepatrilo sa robiť žiadne veľké práce okolo domu a už vôbec nie na poli. Malo sa len dôstojne smútiť, modliť a v dobrom spomínať na zosnulého. Rakva nebožtíka bola vystavená v prednej izbe, pri nej bol stolček, na ktorom bola zapálená sviečka, pohárik so svätenou vodou a halúzkou rozmarínu. Každý občan, ktorý sa prišiel so zosnulým rozlúčiť, prežehnal ho tým rozmarínom namočených do svätenej vody a v dávnejších dobách ho aj pobozkal na čelo.
Článok nájdte zverejnený aj na Zvyky a tradície pri úmrtí člena rodiny kedysi | Magazín 40plus

Ráno

„Vstávaj hore dievka.“

Budí ma nástojčivo starká.
Nechce sa mi, no nikdy si nedovolím protirečiť. Mám rešpekt voči nej a voči jej starobe.
Nadýchané biele periny s tenkým modrým pásikom sú na vrchu studené ale pod nimi je krásne teplúčko.
Tak dlho mi trvalo ich zohriať, perie sa vždy dostáva pri spaní dole a mne zostane iba kúsoček látky ktorým sa prikryjem a teraz mám vstať?

Sestry ešte spia. Je chladné ráno, vonku je rosa, kohút už spieva svoju pieseň.

„A prasiatka už dostali nažrať?“

„Pušiky? Pravda už drelej. Veď ja som už dávno hore.“

„A ty o ktorej vstávaš? pýtam sa prekvapene.

„No rano o pol piatej keď ty ešte spíš.“

„Tak skoro? A musíš?“ vypytujem sa.

„Misím veru misím. Kto by vypustil sliepočky vonkaj a pušiky nakŕmil keď sa lačnie, na?

Nepočuješ akú gauzu robia ráno? Ako kvičia od hladu?“

„Zase tá gauza.“ hútam si v hlave … To slovo si musím zapamätať. Asi je to pre starkú dôležitý výraz.

„A kam ideme?“

„No predsa do obchodu.“ odvetila.

V ruke drží zelenú látkovú tašku. Vlasy stiahnuté v cope zakryje šatkou.

„Ešte si daj sveder lebo je chladno.“

Slová, nárečie  ktoré starká používa je zvláštne. Také v Nitre veru nepočujem. Všetko čo rozpráva a ako to rozpráva je  mi vzácne, rada ju počúvam a tak sa ich učím aj význam aj dialekt. Používa veľa archaizmov. To sú také repliky ktoré z nášho slovenského jazyka pomaly miznú, pretože sa prestávajú používať. A je to škoda.

Starká sa nikdy nemaľuje a nefarbí si vlasy.

Je pokorná, skromná a úprimná vo svojej podstate. Učím sa od nej mnoho,  ako dieťa si to však ešte neuvedomujem.

Vie ktorá bylinka je na čo dobrá, dokáže uvariť výborné kyslé polievky a napiecť tie najlepšie buchty s lekvárom na svete, vie ma vypočuť aj poradiť mi.V jej objatí sa cítim bezpečne a krásne.

Ako sa to spieva v tej piesni?

Do jej láskavých dlaní,
do tých dvoch bielych holubíc,
vkĺzli húfy našich prianí,
tam kvitnú ruže z detských líc …

Keď ide do obchodu alebo do mesta či na cintorín dáva si šatku na hlavu. Až neskôr sa dozvedám že je to nielen na ochranu hlavy, vlasov, ale i namiesto čepca. Šatku si uväzuje vždy keď ide medzi ľudí. Má ich v rôznych farbách hlavne kašmírové, tenké i hrubšie zimné. V kasni ako nazýva skriňu má i mnoho čiernych šatiek, pretože starká je vdova.

Kabelku má iba jednu, čiernu. V nej má odloženú modlitebnú knižku, látkovy kapesník a tuhie cukríky, od kašľa ako ona vraví. Na nohách nosí čierne kapce. Na módu si nepotrpí, podľa nej sú to taľafatky.

Na sebe nosí oblečenú väčšinou šatovku, lenže tú si dala teraz dole pretože vraj „Ideme medzi ľudí.“

V kroji ju vidím len na starých čierno bielych  fotkách, no na moje otázky prečo to tak je a kde sú tie kroje ešte v tejto chvíli nie je správny čas.

Ako máš tie vlasy, učes sa už aj!

Káže mi upratať si výbuch na hlave ktorý mám. Starkej veľmi záleží na našich dhých vlasoch a účes je pre ňu veľmi dôležitý.

Vlasy sú podľa nej „bohatstvom dievky“.

Ja mám husté vlasy. Moja sestra Maja zdedila gény po ocinovi má ich svetlé a riedke. Aj  oči má po nich po Kamenských, modré. “ To nie je fér. hnevám sa.

 Ja som na mamininu fajtu aj keď podlesníky mi chutia bez masti rovnako ako starkému Kamenskému. Aj  lícne kosti mám po ňom. Ach, ťažký povzdych, tak aspoň niečo.

Naša starká Rozália nemá v dome plyn ani kanalizáciu.
Na toaletu chodíme do dreveného záchoda ktorý stojí vedľa kurínov, kadibúdky ako ju voláme a teplú vodu na kúpanie musíme zohrievať v kastróli alebo v takom vysokom kovovom valci. Na spodku valca sú dvierka a do neho sa prikladajú polienka. Až neskôr o pár rokov prebieha plynofikácia obce, ale o tom až neskôr. V kadibúdke sú okrem toaletného papiera nastrihané čierno biele papierové noviny. Vždy si ich rada obzerám aj keď neviem ešte čítať.
Hlavu si u starkej umývame  vajcovým alebo žihľavovým šampónom, klasika. Zmývame si ich v lavóri. Potom nám ich každej opláchne čistou vodou a i ona si opláchne svoje krásne dlhé vlasy. Sadneme si na priedomí na dlhú drevenú lavičku. Slnko sa opiera o dom. Je horúčava, počúť bzukot múch a okolo nás pobehujúce sliepky. Letné slnko nám vlasy vysuší raz dva a my sa pritom rozprávame. Keď dáva starká sliepkať jesť tak sa im prihovára „Ná pipi pipi, ná, ná.“ Sledujem každý jej pohyb ruky, každý jeden krok ako dáva zrnko sliepkam a tie ju nasledujú.
„No hybaj už.“súri ma.
U nás v Nitre sa používa ako výraz poď slovo ic. Tu pri Lučenci je to hybaj. Zaujímavé. Je to krajšie, mäkšie a srdcu milšie.
Je úžasné tráviť leto s milovanou starkou mimo nitrianskeho sídliska Diely plného hluku a betónu.
Je prísna ale spravodlivá. Aspoň ja ju tak vnímam. Deti v Nitre volajú svojich starých rodičov babka a dedko. Ja si to neviem ani len predstaviť. Pre nás je aj starká Slobodníková z Krupiny starká, a starký Emil Slobodník je starký a nie dedko. Otecka voláme ocko, ocino, ocinko a  mamičku zas mamina, mami.
Až v dospelosti si uvedomujem aké krásne detstvo žijem a ako veľmi ma ovplyvňuje to komu som sa narodila a do akej rozvetvenej  rodiny. Viem, že nikto z nás si nevyberá prostredie do ktorého prichádza na svet, preto som vďačná Bohu za ten dar čo mi dal.
Obchod je v strede osady.  Budova je rozdelená na dve časti. V jednej časti je rozličný tovar a v druhej je krčma.
Včera som starkej zaspievala pesničku ktorú sme sa učili v škôlke. V jej očiach som videla slzy aj radosť.
„Ja ťa tiež naučím naše pesničky, len keď bude viac času.“ povedala.
Ideme ruka v ruke do obchodu, stretáme tetky na bicykľoch, ktoré idú do práce na družstvo a pár pouličných psov. Bojím sa ich no starká mi povedala, že mám hľadieť rovno pred seba a psov si nemám všímať. Mám ísť proste ďaľej, ale nie je to ľahké keď má človek strach. Na Boľkovciach sa nehovorí ten bicykeľ ale tá bicykľa. Je to úžasné pomenovanie. Tento dedinský svet a jeho pulzujúci živoť ma neskutočne fascinuje. To na sídlisku nezažijem!
Neviem čo ideme kúpiť a prečo mám ísť s ňou, no už teraz sa chvejem od nedočkavosti.

Čert a veľká gauza

21. 8. 1985
 
V 80 tych rokoch chodili v lete na letisko v Boľkovciach osade z Oremovho lazu / Lešť / ruské vojská. Nakoľko nikto v našej rodine nemal v tej dobe fotooaparát, ktorý bol skôr vzácnosťou ako samozrejmosťou , sa žiadna fotografia z týchto čias žiaľ nezachovala. Obraz ako idú vojská, šinúce sa tichou dedinou, vojenské autá rad radom za sebou si nosím len v sebe.
 
Koľko hluku narobili v inak tak tichej odľahlej dedinke cez ktorú sa nedá prejsť nikam inam možno tak cez pole do neďaľekej Slatinky / okr. Lučenec /.
Stojím pri starkinej železnej zelenej bráne, konča dediny a sledujem ako idú. Neviem čo tí chlapci prežívajú tak ďaľeko od svojho domova no už ako dieťa viem, že napriek tomu, že sa jedná len o výcvik niektorí sa domov už nevrátia. Osud? Neviem. Na letisko chodia cvičiť zoskok padákom. Milujem keď výjde na letnú horúcu oblohu čmeliak a vypustí krepový papier aby sa zistil smer vetra. Obyčajný papier, krep ako ho voláme. Letí si vo vetre voľne ako vták smerom k zemi a ja utekám popri Vilhanovcoch hore smerom ku Slatinke kde padá dolu. Hanka Hrončeková sestra tety Vilhanovej už stojí na ceste a usmieva sa na mňa. Pre vysokú kukuricu ho niekedy nenájdem ale keď je už pole prázdne a ja ten zvláštny papier na konci ktorého je kúsok tenkého drôtika chytím do rúk, cítím sa bohatá a ten úžasný pocit si neviem v sebe na starkin dvor. Utekám po poli a v ruke mám trofej.
Pole vonia oračinou a zbytkami kukurice, pripomína mi to siláž ktorú robia v neďaľekých maštaliach na družstve. Zavriem oči a cítim vôňu detstva. Na družstve pracuje aj naša starká, a aj Dušankina starká Sujová. Pracoval tam aj náš starký Pavol Kamenský prezývaný Murda, ktorého som poznala veľmi málo pretože už nežije.
Dušanka a Dušan sú moji bratranec a sesternica. Leto tu býva parné horúce s málom vody. Keď ideme starkej pomáhať do záhrady vykopávať zemiaky musíme vstávať veľmi skoro ráno.
„Pretože na tej sparave sa nedá robiť.“ hovorí starká.
Vojaci sa chodia osviežovať na cintorín. Starinká sa hnevá keď si ručnou pumpou na obecnom cintoríne naberajú vodu a pijú ju.
                                                     
Starká a prečo sa hneváš keď vojaci pijú tú vodu. “ čudujem sa jej hnevu.
Lebo rušia kľud mrtvych a robia gauzu.“ odvetila.
„Aha, a čo je to gauza?“pýtam sa.
„Krik, hluk a čo ty nevieš, dievka?!“ karhá ma.
„Nie neviem.“ Cítim sa trápne, že neviem čo je gauza, ale od dnes už budem vedieť.
Som smutná keď ma starká zahriakne no po chvíli ma to prejde.
„Starká, a tá voda čo tečie popod mrtvych, tá sa nesmie piť?
„Ni, to je len na polievanie moja.“ odvetila.
„Hmm, škoda, že neviem po rusky. Mali by sme im to povedať, čo povieš starká?
Je večer, stmieva sa a my kráčame z cintorína domov. Po ceste smerom ku stredu dediny už tetky zaháňajú z husacinca husy.
Jaro Kaššo čo má od narodenia jednu nohu kratšiu ako druhú ide domov z krčmy. „Dobrý večer tetka.“ pozdraví a krivká smerom k svojmu domu. Veľa o ňom neviem, žije sám a je to ockov bývalý spolužiak zo základnej školy. Na nohe má takú zvláštnu topánku, vyzerá to ako kopyto. Je mi ho ľúto no zároveň sa bojím.
„Starká to bol čert?“ ukrývam sa za ňu a držím jej pevne ruku.
„Ale čože, Jaro sused čo ty nevieš?“smeje sa.
Husí sa bojím pretože ma jedna raz tak naháňala, že odvtedy mám pred nimi rešpekt.
Aj z čertov mám strach no Jaro je len sused. Ale mi odľahlo.
Popri chodníku nachádzam biele pierka. Keď už nemôžem chytiť takú hus, poteší ma aspoň dotyk jej belavého pierka. No takého čerta ani vidieť ani počuť. Vraj ja som občas taký malý čert. Starká ma na mňa aj malú trsteničku z prútia keď robím sestrám zle občas ňou aj dostanem. Keď chcem vidieť čerta mám sa vraj pozrieť do zrkadla.
„Starká, sľubujem, že ja už gauzu nikdy robiť nebudem.“ prisahám.
„Nikdaj, no praaavda?! Smeje sa.
„Dobre moja, choj už spať. Rano skoro vstávame.“
„Dobrú noc, ľúbim ťa starká.“
*Všetky ostatné autorské texty budú postupne vznikať. 
Texty budú postupne spracované ale nebudú zverejnené verejne. 
Jana Torzewská Kamenská
Starká Retro Bijou

Starinká moja

20. 8. 1985
„Starká, pôjdeš mi ukázať dom, kde si chodila do školy, keď si bola malá?“
„Starká a prečo ste sa presťahovali zo Žihľavy sem na Boľkovce?“
„A urobíš nám zajtra podlesníky? Je to ťažko urobiť? Naučíš ma to?
„Starká a koľko vajec znesie za deň sliepka?

Veľa takýchto otázok dostáva naša starká, teda mamka môjho otca od nás detí. Niet sa čo čudovať. Moja starká rodená Kamenská patrí k najstarším obyvateľom a pamäť má stále sviežu ako za mlada. Vlasy má dlhé, svetlé len miestami vidno sivý. Stále si ich dáva do vrkoča a ja jej ich rada zapletám.  Oči modré ako nezábudky. Jej „zdravý sedliacky rozum“ a najmä úžasná pamäť sú obdivuhodné. Ešte vždy ju zaujíma dianie vo svete, na Slovensku, ale najmä doma. Počúva rozhlas, volá ho Radiovo. Sleduje televíziu. Vystupovala v ochotníckom divadle, prispievala svojimi výšivkami do výstav Krása životu, učí ma spievať ľudové piesne.
Na starých fotkách spoznáva a menuje jednotlivých ľudí, ktorých si dobre pamätá. Som malé dieťa, najmladšia z troch dcér. Moje sestry lietajú s bratrancom a sesternicou, hrajú sa. Občas idem s nimi, na niektoré hry som ešte primalá. Prišmotlím sa k starkej. Myslím, že je zaujímané dozvedieť sa niečo o spôsobe života a zvykoch, aké boli kedysi na Žihľave, ako sa naši predkovia zabávali, na akých jedlách si pochutnávali a aké piesne spievali. Predpokladám, že podobné to bolo v dedinách v celom okolí. O tom všetkom mi starká často rozprávala a na niektorých jej historkách som sa bavila no i poplakala si. Najviac ma však fascinovali dávne príbehy ľudí, ktorí tu žili desaťročia pred nami. Príbehy úsmevné i strašné, milé i ťaživé, ktoré už v minulosti dokazovali, čoho všetkého je človek schopný. Človek, ľud. Nielen jeho vonkajšie prejavy umenia ma fascinujú, zaujíma ma jeho vnútro. Preto som sa rozhodla uložiť spomienky a zážitky do trvanlivejšej formy, ako je ľudská pamäť. Snáď si moje stále „živé spomienky“ na starkú a svojich predkov niekto i rád prečíta a možno i pochopí prečo tvorím šperky z dreva.

 

Kroj Hontianske Nemce

Myslím si, že 16. 8. 2021 na Švábe pri Krupine bol krásnym ukončením môjho leta v Krupine
Nádherný deň v úžasnej spoločnosti milých, dobrosrdečných a pohostinných ľudí akými sú Zdenka Slováková / rod. Jakušová / a jej brat Milanko Jakuš, ako i moja teta Anna Risková, a pani Danka Roseváková jej mamička pani Vištiaková.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Po mojej svadbe a narodení dcérky jeden z najkrajších dní môjho života.

Ďakujem za možnosť obliecť sa do kroja z Hontianskych Nemiec a nafotiť si úžasné krojové súčasti, ako i výšivky a hlavne súhlas sa s týmito artefaktmi inšpirovať v mojej tvorbe Retro Bijou.

Ľudí ktorí ma podporujú a pomáhajú mi v tejto činnosti je málo.
O to viac si cením čas a priestor v ich živote, ktorý mi venujú.

Aký to bol úžasný pocit obliecť sa do kroja z Nemiec azda nemusím veľmi opisovať.                                    Snáď všetko vypovedia moje fotky.

Slovenský kroj
Svadobný kroj z Hontianskych Nemiec

Zdenka mala ku kroju  aj bielu zásteru okolo ktorej boli nádherné čipky. Zásterku som si odfotila samostne a nie je na foto, aby bolo vidno tento krásny kvetovaný motív na tejto druhej fertuche.

 

 

Krupina
Návšteva rodiny Jakušovej na Švábe pri Krupine.

Zdenka Slováková rodená Jakušová na fotke v pozadí. Zo srdca ďakujem.

Azda netreba viac slov. ♥♥♥

Kolekcia Sebechleby Hont

Pred tromi rokmi 🥰 som sa ocitla v Sebechleboch / okres Krupina, región Hont / aby som si naštudovala aj kroje z tejto oblasti. Za skoro celodenný výklad, ukážky výšiviek a krojových súčastí ďakujem pani Anne Gregáňovej, ktorá mi ukázala ručne vyšívané a opatrované poklady po svojej mamičke pani Anne Riskovej rodenej Murínovej.
Pani Anna Risková sa narodila v roku 1921 a prikladám jej svadobnú fotografiu.
Na foto je jej manžel Ján Riska narodený v roku 1914.
Čo sa týka samotného kroja: Dozvedela som sa že spodničke sa v tejto časti Slovenka hovorí geceľa, pod ňou sa ešte nosí alebo nosil rubáč / z ľanu /, kytľa ( sukňa ) ktoré boli tri druhy: tzv. cirkaska, lionka a farbiarka a na nej vyšívaná fiertucha ( zástera ). Na vrchnej časti sa nosili oplecká alebo košele, a potom prusľak ( lajblik ). V Sebechleboch vraj jesto už len dve ženy ktoré vedia tzv.pigľovať čepce. Ku krku sa upína čierna stužka, vraj na znak smútku po Sebechlebcoch / mužoch, mládencoch / ktorých pobili Turci alebo ich vzali do zajatia.
Kašmírový motív zo sukne sme spracovali do srdiečkových naušníc Retro Bijou, tričiek ako i obrázkov na stenu ktoré si môžete zakúpiť na eshope www.retrobijou.sk
Ďakujem rodine Riskovej a Gregáňovej za cenné chvíle, za čas ktorý si na mňa našli.
Verím, že to nebola moja posledná návšteva Sebechlieb nakoľko tematike Sebechleby
sa určite ešte budem venovať.