Starká maličká z Pliešoviec

Do Pliešoviec som sa vybrala popoludní z Krupiny od rodičou s mojou tetou Annou Riskovou / rod. Slobodníkovou /. Je zaujímavé, že väčšina ľudí čaká veľké drahé auto s bratislavskou značkou a ja chodím na Fiate Panda 🙂 a nie som z Bratislavy.
Akoby osud, náhoda ma zaviedol na toto miesto. V tejto obci napriek blízkosti Krupiny som nikdy nebola. Nepozerala som google mapy, nemám navigáciu, nepýtala som sa ľudí po ceste. Srdce ma zaviedlo presne pred dom Slávky Homolovej, ktorá mi so svojou tetou Slávkou Debnárovou rozpovedala krojovaný príbeh „Maličkej starkej.“ Privítali nás otvoreným srdcom na krásnom dvore pôvodného gazdovského domu s veľkou drevenou bránou nad ktorou bol napísaný rok 1923. Na dome boli hniezda lastovičiek, napočítali sme ich takmer 40. Dom na ktorom sú lastovičie hniezda je šťastný dom, aspoň tak to viem už od detstva. V tom dome bývala sesternica z 2 kolena Slávkinej prastarej mami, starká Palova Matejovie.
Pre mňa tieto návštevy sú veľmi osobnou výpoveďou o živote a osudoch rodín ktoré ma prijali pod svoju strechu. Nie je to len o vonkajšej kráse krojov ktorú spracúvam do šperkov či iných doplnkov, zaujíma ma hĺbka. Kto tie kroje tvoril, aký bol, ako žil, aký „baťôžtek“ starostí i radostí so sebou niesol. Veľa napovie ako o svojich starých rodičoch hovoria vnúčatá, pravnúčatá .. miestami som mala pocit akoby starká maličká so svojou sesternicou stáli na dvore a usmievali sa ako pekne o nich rozprávajú … v tom momente všetky lastovičky preleteli ponad dvor a nik si nevšimol ako mi prešiel po tele mráz a vyhrkli slzy.
„Starká maličká sa narodili 8.9.1918 a boli jedináčik.Žili v Kučalahu to je laz ..časť Pliešoviec potom dom predali a išli do Pliešoviec k dcére..ovdoveli ako mladučká.Muž spadol z čerešne a mal otvorenú zlomeninu nohy a dostal otravu krvy, zostali sama s 2 dcérami. Na tej fotke sú „Starká maličká“ s mužom, dcérami, mamou a starkou. Starká maličká je tam čo drží 2 dcéry za rúčky .. moju starkú Zuzanu Debnarovú a dcéru Annu.“
Ďakujem Slávke Homolovej a jej tete za všetku úprimnosť a čas ktorý mi venovali. ♥♥♥

U Jakušovcov na Švábe pri Krupine

Hosť do domu, Boh do domu. Na lazoch to platilo dvojnásobne. Pocestného tu vždy pohostili, uctili si ho, ako sa patrí. Mnohé chalupy na lazoch už osireli. Kúpili ich chalupári. Ale v tých, v ktorých sa dymí po celý rok, dodnes žijú pohostinní ľudia.
Prestavte si miesto bez elektriny, vody, bez signálu neďaľeko Krupiny, na Švábe. Po vodu sa chodí cez lúku ku studničke do hory. Na plecia si položíte drevené „váhy“ na ktorých oboch koncoch trčia kovové háky na vedrá alebo bandasky. Kryštáľovo čistá voda v studničke je liekom na všetko.
Pasúci sa dobytok 🐮mi sprvu naháňal strach. Odvykla som. Život v meste človeka zmení, ale som rada, že opäť sa dostávam do tohto lazníckeho sveta i keď len na malú chvíľu.
Dom ktorý rozpráva 174 ročný príbeh štyroch generácií a ktorý dodnes nezmenil majiteľa. Stále rovnako srdeční ako pred rokom ma prijali pod svojou strechou. Zdenka Slováková a jej brat Milan Jakuš. Stále rovnako milí a ľudsky krásni. Toto je presne to ľudové čo som nachádzala u mojich starkých na strednom Slovensku a čo mi tak chýba v dnešnom svete. Človečina tu cítiť z každého kúta. Keby sa dala pestovať zasiala by som ju všade. Svet by bol oveľa krajší. 🙏🏡♥️
Toto sú ešte ľudia o ktorých spieval Karol Duchoň –
PS: Chalúpku Jakušovcov v októbri uvidíte aj v relácii Na chalupe
Zdenka Slováková , moja teta Anna Risková, ja a Milanko Jakuš
Pred chatou so Zdenkou a jej manželom Jančim,bratom Milankom
a mojou tetou Annou Riskovou z Krupiny.

Hodnota času

U starkej Rozálii Kamenskej som milovala tikanie kukučkových hodín v kuchyni. To ticho do ktorého sa ozýva šepot času. Čas plynie rovnako a je jedno či ho meriate hodinkami značky ROLEX alebo nástennými hodinami za pár Eur z Jysku, či nádhernými ručne maľovanými hodinami s prekrásnym Vajnorským ornamentom od Malúfka zo Slovenska. Najdôležitejšie je s kým a ako ten čas človek trávi. Hovorí sa, že čas sú peniaze. Keby sme boli všetci takí že by sme všetko merali peniazmi, tak by toľko peňazí nemal aby zaplatil hodiny trávené nad ručne vyšívanými nádherami aké mám možnosť vidieť a držať v rukách v tieto dni, a vlastne všetkom ručne robenom.
Čas ktorí mi venujú ľudia , tie domy, dvory v ktorých mi otvorili svoje srdcia sa peniazmi merať nedá. Hodiny tam ubiehajú veľmi rýchlo a človeku sa ani nechce odísť do reality všedných dní na dolniaky. Pretože pokoj, ktorý načerpám z týchto návštev a človečina majú nezaplatiteľnú hodnotu. Už len fakt, že na moju návštevu bola zapožičaná mužská košela zo Bzovíka ukazuje hĺbku ľudskosti ktorú si za peniaze nik nekúpi.

Náušnice detvianske oplecko

Vzhľadom k tomu, že sa v našej rodine zachovalo veľmi málo krojov detaily z výšiviek som hľadala iba lupou na zachovaných rodinných čierno bielych fotografiách. Kedže však fotky boli maličké, v tých časoch boli robené fotky veľkosti cca 5 x 3 cm bolo veľmi ťažké dohľadať slovenské ľudové motívy ktorými by som sa v mojej tvorbe mohla inšpirovať.  Túžila som po tom aby sa na moje korene nikdy nezabudlo, a aby aj po mne zostalo dedičstvo pre ďalšie generácie. Siahla som teda po knihách. Prvou veľmi hodnotu knihou bola Slovenská ľudová výšivka v ktorej som sa dozvedela viac o jednotlivých regiónoch a špecifikách výšiviek. Ich technikách i farebnosti. Objavila som v nej starobilý motív ktorý ma oslovil na prvý pohľad.
Ihneď ako mi padol do oka som si vedela predstaviť z neho hotové šperky. Nasledovalo skicovanie, návrhy, prekreslovanie v grafickom programe, výroba prototypov, prerábanie nakoľko boli naušnice priveľké, znova výroba prototypov, kameň úrazu ako pri každomo modely bol výber kamienkov, nasledovalo fotenie na Hriňovej – Priehaline.
Neskôr som okrem kníh získala do zbierky svoje prvé, druhé, tretie detvianske oplecko a dnes je moja zbierka obohatená o skutočné skvosty na ktoré som veľmi hrdá. A tak môžem tieto tradičné motívy nielen obdivovať z fotografií a kníh ale ukázať ich na obdiv svetu v krojovni ktorú stále aj s Vašou pomocou budujem. Pretože z každého predaného šperku putuje časť prostriedkov na tú krojovňu o ktorej stále snívam a ktorá tu na dolniakoch chýba. 
Podaktoré deti ani nevedia ako vyzerá kroj. Snívam o priestore v ktorom s nimi budem môcť o tých krojoch a zvykoch podebatiť a zasiať v nich semienko lásky k nášmu dedičstvu.
Fialové folk náušnice
Fialové folklórne šperky

Kde už drevo nespieva

Na svojich potulkách Podpoľaním si občas posedím v tichu opustených osád a samôt .Krásna drevená civilizácia dožíva už len ako triešočka zabodnutá v našom národnom povedomí. Už sám výber miesta prezrádza ľudský um a cit pre krajinu. Predovšetkým utešená poloha, tvárou k slnku, akosi sviatočne povznesená nad malichernosti dolín až je človeku milo na duši. Chalúpky stúlené do seba, kúsoček neba v studničke. A ticho … Len starým bukom občas zachrapčia preschnuté konáre. Drevená báseň chalúp. Niektoré strmo odolávajú času, iné sa čoraz pokornejšie skláňajú k zemi, do ktorej sa navracajú. Inde už len mŕtve lono kamennej podmurovky civie do ľahostajnej oblohy. Sem tam sa ešte niektorá povýši záplatou novej okenice, či chodníkom vykoseným v žihľave. Všetko ostatné, čoho sa nedotýka ľudská ruka, spustnuté pomaly tonie pod zelenou hladinou buriny, kriakov. Akoby sa hora po špičkách tichučko vracala tam, odkiaľ ju kedysi vytlačili robotné ruky. My prichádzame cudzí, z iného sveta. A predsa akosi domov. Zo zelenej tíšiny vystupujú obrazy prešlého času. Z kamenistej zeme človek, chlebík i pieseň. Nebadane vstupujem do seba a spociťujem, čoho mi dolu v meste prebýva a čoho sa mi nedostáva. Blízko je tých pár vecí života, rukou dočiahneš od kolísky k hrobu. Tu už drevo nespieva. Tieseň sa chytá srdca. Aj tak sa prihovárajú slovenské vrchy.

Cesta do krajiny detstva

„Prídi ko mne. Naučím ťa inšie pesničky, takie naše. Žmurkla na starkú a obe sa na seba usmiali.

Zvolila som si spoločnosť starých ľudí, namiesto behania po vonku so sestrami, bratrancom a sesternicou. Svet ktorý bol konfrontovaný vonkajším moderným. Odchádzajúci v spomienkach a piesňach  posledných svedkov drevených čias.

Zastali sme pred dverami. Srdce mi búšilo od nedočkavosti. Aká ku mne bude? Čo ma chce naučiť? Zvedavosť ma hnala dopredu. Vonku náš už vítala jej postihnutá dcéra Hanka.

„Prišla si moja, prišla?“

Hanka vždy stávala na ceste medzi kolóniou a domom jej sestry, tetky Milky Vilhanovej. Obzerala ako chodia ľudia na majetky či z nich. Ako sa šinú vojenské autá s ruskými vojakmi na letisko, nás hrajúce sa deti, či húsky kráčajúce po ceste ktorých puch sa mi v spomienkach vybavuje dodnes .Belavé pierka, ktoré sme po nich zbierali , a ktoré zostávali popri obrubníkoch. Jemné, ľahučké som mala najradšej. Boli ako vánok, stačí zavrieť oči a prejst si pierkom po tvári a v mysli nastane nádherný pokoj.

A zrazu sa opäť vraciam späť do detstva. Hanka má ruky zopäté za chrbtom a usmieva sa. Trochu ťažkopádne rozpráva ale ja jej rozumiem. Bola to dospelá žena s dušou dieťaťa, ktorá by nikomu neublížila. Na krátko ostrihané tmavé vlasy a štrbavý, ale úprimný úsmev.

Prvý bytík kolónie v ktorom bývali s jej mamou je hneď pri ceste. Vstup je z boku. Časť tejto najstaršej zachovalej budovy v obci, časti ktorú miestny volali Pustatina padla za obeť pri stavaní asfaltovej cesty, ktorá ide dlhou ulicou od cintorína až po spodnú časť Dugačekovo.

Keď sme išli na cintorín po pravej strane sme obchádzali okolo maličkého pozemku so záhradou s dvoma domčekmi. Tam býval Jaro Kašša, otcov bývalý spolužiak zo základnej školy. Potom bola zákruta smerom dole k cintorínu a jedna cestička viedla smerom k zadnej bráne na Majetkoch. Cez tú bránu chodila do práce aj naša starká a mnohé iné staré mamy či mamy. Niektoré na pešo, iné na bicykli. So šatkou na hlave a úsmevom na tvárach. Všetci išli okolo starinkinho domu a okolo Kaššovcov.

Zabudla som dodať, že na tomto mieste, konča dediny stál dlhý starší dom s humnom, ktorý patril Kučerovcom.Tetu Kučerovú som už spomínala. To je tá pani čo chodila zvoniť na zvonicu keď niekto zomrel. Zhrbená staršia žena v čiernom polokroji so šatkou na hlave. Pred jej domom rástol veľký gaštan. Vídala som ju na slnkom zaliatom priedomí čipernú, zvláštnu postavu ktorá vo mne vzbudzovala obdiv a úctu. V tom čase jedna z najstarších obyvateľov, ktorú som poznala.

Po pravej strane cesty bol husacinec v ktorom sme sa v lete hrávali, trhali si trstatinu a robila z nej prstienky tak, že sme si ich zaplietali. Pohybovať sa v mokradiach bez gumákov bol skutočne adrenalín, nakoľko miestami boli veľmi hlbké čí sme si však ako deti príliš netrápili. „Pozri takto sa to robí“ povedala sestra. Vezmeš tri trsy a ako keď starkej zapletáme vlasy. Vieš taký korbáčik?“

„Ahaáá, už viem. Ahaa Aďa z toho sa dá urobiť aj čelenka! „zvolala som. Náramne sa nám to hodilo kedže sme sa radi hrávali v starkinej záhrade aj na indiánov.

„No poďte už na cintorín, nenechávajme starkú samú.“ Zakričala na nás sestra Maja.

Starká už bola na cintoríne a naberala vodu na zaliatie kvetov na hrobe starkého, ktorého prezývali ľudia Murda. Zvuk kovovej pumpy pomocou ktorej sa dostávala z hlbín zeme voda a tá vytekajúc v pravidelnách intervaloch padala na dno „bľachovej“ krhly bolo počuť až do Koristekovcov. Tí bývali naproti husacincu. A to bol už koniec dediny. Konča dediny ako zvykla vravieť ona, ktorá sa tešila z každej našej návštevy a ktorej slzy pri našom odchode dodnes nezabudnem. Bývali sme 200 km od seba a chvíle strávené u nej boli vzácne ako čistá horská spieš. Na epitaf ktorý bol vyrytý a pozlátený písmom na starkého náhrobnom kameni  nikdy nezabudnem. Text vytváral otec, jeho brat Dušan a sestra Darinka so starkou v kuchyni. V tej bolesti sa opreli o text z pôvodnej podpolianskej piesne Ej horou, horou.

„Horičkou horou, poď ocko domov,

a ja by išiou keby som mohou.

Volá ťa volá, manželka, synovia a dcéra tvoja.“

Ako dieťaťu sa vo mne tieto slová hlboko vryly hlboko do duše. Predstavovala som si Žihľavu a miestne lesy. Ako je starký v tmavej hore sám a ako ho čakajú doma no on neprichádza. Hlbko ma to zasiahlo.

Pôvodné znenie pesničky je: Ej, horou, horou poď Janík domov,
ja by som išiou, keby som mohou.Ale nemôžem, hlávka ma bolí,
dorúbali ma v očovskom poli.

Po ľavej strane cintorína boli rozľahké polia na ktorých v lete chodili na žatvu kombajny a keď sa vracali do garáží šinula sa s vduchom teplá vôňa zrelej pšenice. Po pravej strane boli kríky ktoré lemovali cestu smerom na letisko a za kríkmi lúka na ktorej si každé leto rozkladali svoje šiatre rusi. Tak im hovorila starinká. Veľké vojenské stany. Koexistencia s vojakmi bola dobrá, aspoň si nevybavujem žiadne negatívne skúsenosti až na tú kedy sa starká hnevala že pijú vodu na cintoríne.

„Na cinteri sa nesmie!.“ vravievala.

Prečo?“ kývala som hlavou nechápavo.

„Pretože tá voda tečie popod mrtvych.Ani z cintera sa nesmie nič vziať. A potom si riadne umyte doma ruky! Ni že dačo chytíte.“

Spomenula som si na vosk, ktorý som na Žihľave pri návšteve hrobov mojich predkov zbierala z pomníkov a robila som si z nich panáčikov vo vrecku zimnej bundy.Ruky skrehnuté od zimy som tak zamestnala kreatívnou činnosťou, ktorá mi od jakživ išla najlepšie.

Bola som ticho no v duchu som si vravela, že už to robiť nebudem a zároveň mi to bolo ľúto.

„Keď to patrí im tak by som asi nemala hmmm… „ nastolilo mi zrkadlo. Učila kritickému mysleniu ako sa dnes moderne povie. Bola vzorom a autoritou.

A veru v mnohých situáciách ma vychovávala a vedela o mojom vnútri oveľa viac než moji rodičia. Sestra Aďa rada spomína, že mala na mňa aj prútik keď som neposlúchala. Azda som si myslela, že keď som najmladšia tak si môžem dovolovať robiť sestrám zle. Štípať ich , hrýzť či brať im veci.

„Tak poď dnukaj, poď už ťa čaká … povedala Hanka. 

Premýšľam. Mám azda strach prekročiť po rokoch jej prah? I keď len v spomienkach?

Návraty do krajiny detstva odkrývajú moju pravú podstatu.

Človek vtedy pochopí v hĺbke srdca, kým je a že ten svoj koreň proste miluje. Pochopí, že ani roky nič nezmenia. Ani to, že tí ľudia tu už nie sú, pretože kúsok z nich je kdesi hlboko Vás. Oživovať spomienky je krásne no i bolestivé zároveň. Ale je to niečo o čom v som v hĺbke srdca presvedčená, že stojí za uchovanie.

Tak poďte so mnou ďaľej k tete Hrončekovej. 

Výšivka krivou ihlou

Kolekcia šperkov Vďačnosť

Ako vznikajú šperky inšpirované slovenskou tradíciou

Výšivka krivou ihlou  sa zhotovuje podľa predkresleného vzoru na textile napnutom na drevenom ráme. Výšivka sa tvorí retiazkovým stehom krivou ihlou, motívy sú plné, vyrezávané alebo podkladané tylom. Počas celého 20. storočia dochádza postupne k zmenám vo výbere farieb a materiálu, zvlášť v jeho druhej polovici. Okrem ľudového odevu sa výšivka krivou ihlou uplatňuje na bytovom textile. Výšivky touto technikou nájdete azda v každej rodine na Podpoľaní ale i smerom na Novohrad či Hont, kam migrovali odšťahovalci a prinášali so sebou aj zvyky a tradície vrátane tejto unikátnej ručnej práce vyžadujúcej obrovskú dávku trpezlivosti. Neskôr som zistila, že i ja som sa pri tejto kolekcii musela obrniť veľkou trpezlivosťou, čo sa dozviete v texte nižšie.

V našej rodine sa zachoval vankúšik vyšívaný detvianskou výšivkou krivou ihlou v pestrofarebných farbách. Tento unikátny kus rodinnej histórie mi bol predlohou a inšpiráciou pre vznik kolekcie folk šperkov Vďačnosť. V tom čase som sa cítila veľmi osamotená kedže bola prvá vlna korony a ja som sa nemohla stretnúť so svojou rodinou strednom Slovensku.

Kolekciu Vďačnosť obsahujúcu minimalistické folk náušnice, prsteň a náramok som navrhla spracovaním ústredného motívu z rodinnej výšivky kde dominantným prvkom sú vyšívané tulipány a srdiečka.

Avšak cesta k týmto šperkom nebola taká jednoduchá ako by sa na prvý pohľad zdala.

Jednotlivé motívy som ručne prekreslila ceruzkou na papier a následne štylizovala a pretvárarala do podoby v akej by boli nositeľné ako šperky. Následne sa graficky prekresľovali ešte raz a to v počítači do tzv. vektorov a z toho sa napokon vyrezávali z dreva. Ich veľkosť aj tvar sa k tomu musel prispôsobovať bižutérnym kamienkom, ktoré vo svojej tvorbe používam , kedže kamienky veľkosti na mieru k dispozícii zatiaľ nemám.

Zdá sa to na prvý pohľad jednoduché ale chce to roky skúseností a práce. Stretla som sa totiž s technologickým problémom a tým je hrúbka materiálu s ktorým vo svojej tvorbe pracujem, drevom. Hlavne pri motívoch tulipánov a srdiečok ktorých jednotlivé časti majú filigránový, jemný charakter. Po 10 rokoch mojej práce a skúseností s tvorbou a výrobou drevených šperkov už viem, že jednotlivé časti ktoré sa pri výrobe vyrezávajú musia mať určitú dostatočnú veľkosť, hrúbku aby sa drevená časť nezlomila.  Napriek týmto vedomostiam  som sa pri tejto kolekcii nevyhla niekoľkým nezdarom a nepodarkom ktoré skončili doslova v koši. Lámalo sa to, vzorky boli nepoužiteľné.Grafika jednotlivých motívov sa musela niekoľko krát prerábať v počítači čo celý proces  cesty od inšpirácie až po prototyp predlžovala.

Bola som frustrovaná, smutná no nevzdávala som sa. Akoby som aj mohla, veď som nejaká tá „Detvianska nátura“ vravela som si v duchu. Moja cesta tým neskončila kedže aj motivácia kolekciu dokončiť bola veľká, ale i inšpirácia k tvorbe. Samotná inšpirácia mi pomáhala psychicky toto náročné koronové obdobie vzládnuť, dodávala mi silu, vieru a energiu. V srdci som cítila napriek nezdarom vďačnosť za túto skúsenosť.

Boli to moje prvé šperky s takto jemnými detailmi z dreva.

Prvé minimalistické šperky.

Keď sa vytvoril prototyp prvých naušníc,  šperky som nosila na sebe do práce a sledovala ako na ne ľudia reagujú, či si ich vôbec všimnú,  ako sa mi nosia, čo  cítim keď ich mám na ušiach.  Či mi nevadia pri nosení rúška či respirátora, či sú pohodlné a pod.

              Farebnosť kamienkov som prispôbila tak aby si každá žena našla tie svoje farby ktoré jej ladia k šatníku alebo pleti, proste k jej štýlu. ♥

Vychádzala som však aj z pestrofarebnosti tejto nádhernej výšivky.

Obohatila som ich o pestrofarebné bižutérne kamienky, ktoré dodávajú týmto folk  šperkom punc výnimočnosti.

Pri tejto kolekcii som sa začala ešte viac vzdelávať ohľadom minulosti ako i súčasnosti výšivky krivou ihlou. Z každých zakúpených naušníc som si odložila pár Eur, ktoré som plánovala / vysnívala si / na nákup kníh či už novších alebo starších titulov. A tak sa moja zbierka rozrástla okrem krojov o ďaľšie zaujímavé a hodnotné publikácie o minulosti a súčastnosti tejto nádhernej tradície z Podpoľania.

Dozvedela som sa , že motívy výšiviek a ich ich variácie si ženy medzi sebou odovzdávali a navzájom sa inšpirovali,  a robia to tak dodnes. V mnohých rodinách i dnes nájdete vyšívané dečky, prehozy , ktorých motívy si už každá šikovnejšia vyšívačka prispôsobila svojmu oku a štýlu. Tie najzručnejšie sa stali vychýrenými a vyhľadávanými široko ďaľeko aj za hranicou svojho chotára. Boli to ženy dobrosrdečné, ochotné tomuto krásnemu remeslu priučiť aj iné aby sa tak tradícia posúvala z pokolenia na pokolenie.

Verím, že mnohým z Vás šperky z kolekcie Vďačnosť urobia radosť pri ich nosení a pripomenú krásu, jedinečnosť a lásku s ktorou tieto skvosty vyšívali a dodnes vyšívajú naše slovenské prastaré a staré mamy.

Čaro obyčajných vecí

Na stene u starkej v kuchyni viseli kukučkové hodiny. Ticho v miestnosti pretkával zvuk tikania ručičiek. Vo vnútri v dome bolo v lete nádherne chladno. Sestry a bratranec Dušan so sesternicou Duškou behajú po vonku. Starká sedí na diváni číta bibliu, tik tak, tik tak a ja sedím za stolom a kreslím si tužkami ako ich starká nazýva. Neviem sa sa dočkať kedy vybehne z domčeka vtáčik a zaspieva svoju pieseň. Žmurknem na starkú a ona sa usmeje, a každá z nás pokračuje ďaľej vo svojej činnosťi. Tá radosť keď kukučka zakukala sa nedá opísať. Dodnes sa snažím precítiť čaro neobyčajno – obyčajných vecí a hľadám spriaznené duše, ktoré to cítia rovnako ako ja.

Prezývky alebo prímenia

Náš ocko Pavol Kamenský celý svoj profesný život zasvätil práci so študentmi na tom istom pracovisku a to na Strednej priemyselnej škole potravinárskej v Nitre neskôr premenovej na Spojená škola.

Už ako malá som vedela, že má špecifickú záľubu v dávaní milých prezývok svojim žiakom. Prezývky ktoré žiakom dával nikoho neurážali a mnohým doslova prischli dodnes.
Posledné roky som pobadala aj u seba túto vlastnosť ibaže ja sa pri prezývkach, tvorím rýmovačky. A tak je napríklad Matúš Patúš, Samino Bambino, Viki Kiki, Miuša duša a mnoho iných samozrejme zo zreteľom na dušu dieťaťa. Moje prezývky vznikajú náhodne ako mi na jazyk prídu alebo ako to cítim. Väčšinou sú milé a vždy sa detí spýtam či ich tak môžem občas nazývať. Bez ich súhlasu si to nedovolím.
Na Podpoľaní bolo a je mnoho rodov s rovnakým priezviskom. A tak môžete nájsť množstvo Nociarovcov, Kamenskovcov, Miadokovcov, Sujovcov, Hrončekovcov, Krnáčovcov a iných. Aj preto vznikali prezývky, miestne nazývané prímenia aby sa vedeli odlíšiť. Ich vznik súvisel s osobnosťou a črtami nositeľa, miestom bydliska alebo vychádzal z nejakej životnej udalosti ktorá bola zapamätania hodná.
Na mojich potulkách Podpoľaním som sa veľa ráz stretla s menovcami Kamenskými hlavne z Hriňovej a okolia. Po 5 minútach rozhovoru už ani hlava nevedela kde má telo, a kto je otcovho brata koňa pes.
Rozhovor sme vždy zakončili smiechom, pálenkou a vetou „Ešte 5 minút a sme rodina.“
Po týchto príhodách vo mne čoraz viac driemala myšlienka zistiť z kadiaľ a z čoho pochádza prezývka Murda ako prezývali do Kamenských na Žihľave / do starkého / a Dominovci čo zas bola starkina rodina. Naša starká mala to štastie, že i po vydaji zostala sama sebou kedže sa narodila Kamenská aj vydala Kamenská. Samozrejme, že dnes sa dá rozhodnúť či si rodné priezvisko žena pri vydaji nechá alebo nie, ale v čase kedy sa vydávala starká / starejší im bol richtár na Detvianskej Hute Ľudovít Kubiš / to nebývalo zvykom.
Po dlhých rokoch pátrania a dovedania sa ľudí v mojej rodine a známych či neznámych som sa dozvedela nasledovné:
Prímenie Murda vzniklo dávnejšie a bolo prebraté od rodiny privydatej ženy. „Niekto v tom rode bol človek ktorý za veľa mudroval a tak vzniklo Murda, ale je to taká skomolenina z toho mudrovania.“
Informátor tetka Róza Kaličiaková, sestra starkého ktorá býva v Hriňovej /
Prímenie Domin, do Dominov / Domiň ako uvádza K.A. Medvecký vo svojej monografii Detva / prišlo do rodiny Kamenských takisto od privydatej ženy. „V jej rode miseu byť niekto kto bou príliš dominantný. „
Ako som sa dozvedela mal to byť nejaký gazda čo si nedal ako sa vraví na Podpoľaní „rozkäzovať.“
Informátor – rodina Kamenská z Lučenca, Opatovej
Tak už viem prečo som taká tvrdohlavá.😆
Je skutočne nádherné nielen vedieť tieto veci ale najkrajšia je ako sa hovorí tá cesta k informáciám. Ako postupne prechádzajú roky všetky moje vedomosti o mojich predkoch naberajú krajšie a krajšie farby. Som nesmierne hrdá a štastná, že som sa na túto strastiplnú cestu sama vybrala a neľutujem ani jednu minútu na nej strávenú.

 

Starký Emil

Náš starký / mamičkin otec / Emil Slobodník pochádzal z Podkoníc. Zo starkou Emíliou rodenou Slamkovou sa presťahovali do Krupiny kde žili a s láskou pracovali až kým sa nám nepominuli. Starký pracoval v kamenárskej dielni a jeho rukami prešlo veľa náhrobných kameňov. Žili na kopaniciach v časti Stará hora, na samote pod horou. Tu vychovali aj svoje tri dcéry: Vierku, Mariku a Aničku. Neskôr postavili v Krupine rodinný dom na na starobu sa vrátil opäť tam kam ho srdce volalo, na lazy.
Starký kedže pochádzal z rodu kde sa z generácie na generáciu odovzdávalo remeslo debnárstva, ovčiarstva ale i garbiarstva choval na lazoch ovce. Ako som sa dozvedela v čase keď ich mal najviac ich bolo 55.
Vyrábal oštiepky, žinčicu, a iné pochúťky hodné jeho remesla vrátane črpákov a ovčiarskeho riadu. Ovčie kože takzvanú barančinu chodil predávať na ďaľšie spracovanie až do Zvolenskej Slatiny a pamätám si ako som nie raz išla s ním. Dodnes viem v ktorom dome sme sa vždy zastavili. Pamätám si charakteristickú vôňu jeho oblečenia, zmiešanú s ovčínom, mliekom a potom. Človeku ktorý nezažil by sa zaiste táto vôňa bridila ale nám ktorým sa zamiesila až pod povrch kože a do srdca je v dnešnej dobe vzácna a pripomína nám to staré dávne čo sa pomaly a isto stráca v čase. Aj náš starý otec Emil mal svoju prezývku ako som sa toto leto dozvedela od Milanka Jakuša, ktorého som spoznala počas túry na Žliebky / Krupina /. Milan mi povedal, že starký mal prezývku Ježiš. Isto Vás mnohých napadne, že je to rúhanie a kto mu už len mohol takú prezývku dať. Niektoré prezývky vznikajú v živote z rôznych situácií. Hlavne takými, ktoré sú spojené s emóciami a teda sú aj lepšie zapamätateľné. Starký mal vraj deň pred svadbou a kedže bol útlej postavy prišiel do dielne pred chlapov a povedal: „Chlapi zajtra sa žením a Ježiš aký som chudý.“
Chlapi vybuchli od smiechu a od vtedy bol vraj starký Ježiš. Ešte aj keď si šiel po výplatné vrecko mal na ňom napísané ceruzkou Ježiš. Kopaničiari mali prezývky azda vždy. V Krupine nebolo až tak veľa menovcov, preto ma fascinuje, že i napriek tomu tieto prezývky vznikali. Je pekné ak niekto niekomu dá prezývku nad ktorou sa dotyčný pousmeje a stotožní sa s ňou. Ak však niekto dá prezývku preto aby si z niekoho robil posmech nie je to pekné ani správne.
A napriek tomu sa to deje.